Ludvík Svoboda (1895 – 1979) bol československý generál a politik. Počas druhej svetovej vojny velil 1. československému armádnemu zboru na východnom fronte. V rokoch 1968 - 1975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky (ČSSR).


 

Mladosť – začiatky vojenskej kariéry

Narodil sa v Hroznatíne v sedliackej rodine. Študoval na Zemskej poľnohospodárskej škole vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1915 bol odvedený do rakúsko-uhorskej armády a bojoval na ruskom fronte, kde sa čoskoro dostal do zajatia. V Rusku sa v roku 1916 prihlásil do československých légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. V légiách získal hodnosť kapitána a do ČSR sa vrátil v septembri 1920 do posádky v Kroměříži.


 

Medzivojnové obdobie – vojenská kariéra

Po návrate z 1. svetovej vojny sa najprv venoval práci na rodinnom hospodárstve, ale čoskoro bol mobilizovaný (povolaný do armády) a opäť nastúpil k svojmu pluku v Kroměříži. Tu sa v roku 1923 oženil s Irenou Stratilovou. Z manželstva sa narodili syn Miroslav a dcéra Zoe.

V rokoch 1923 – 1931 slúžil na Podkarpatskej Rusi a absolvoval tu množstvo kurzov na zvýšenie kvalifikácie (strelecký, delostrelecký, letecký). Absolvoval aj štúdium maďarčiny na bratislavskej univerzite J. A. Komenského a neskôr (1931-1934) ju vyučoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach. V roku 1934 bol povýšený na podplukovníka a opäť bol prevelený do Kroměříže, kde do roku 1939 vystriedal niekoľko veliteľských funkcií.

 

 

Druhá svetová vojna

Po rozbití Československa a okupácii Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom (marec 1939) sa Svoboda zapojil do odbojovej činnosti. V júni 1939 prešiel ilegálne do Poľska, kde velil vojenskej skupine vo vojenskom tábore v Krakove a po porážke Poľska (v septembri 1939) prešiel so skupinou viac ako 700 dôstojníkov a vojakov do azylu do ZSSR Po napadnutí ZSSR Nemeckom bola 18. júla 1941 podpísaná dohoda so ZSSR o obnove diplomatických stykov a vzájomnej spolupráci vo vojne proti Nemecku, ktorá umožňovala organizovať v Sovietskom zväze samostatnú československú vojenskú jednotku. Činnosť podplukovníka Svobodu bola po celé ďalšie obdobie vojny spojená s organizáciou československého vojska v ZSSR. Svoboda zorganizoval z dobrovoľníkov – československých občanov, ktorí sa prihlásili zo všetkých koncov ZSSR, samostatný poľný prápor, ktorý bol zaradený do sovietskeho vojska. Prápor sa postupne rozrástol na 1. československý armádny zbor – najväčšiu československú vojenskú jednotku v zahraničí.

V januári 1943 bol L. Svoboda povýšený na plukovníka a zúčastnil sa bojov pri Sokolove, pri oslobodení hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva a na západnej Ukrajine. V decembri 1943, po oslobodení Kyjeva, bol menovaný za brigádneho generála. V septembri 1944 prevzal brigádny generál Svoboda velenie nad 1. československým armádnym zborom. Zbor sa vyznamenal v karpatsko-duklianskej operácii – najväčšej operácii československej armády v jej histórii. Armádny zbor oslobodzoval Slovensko a východnú Moravu.

4. apríla 1945 vymenoval prezident Beneš tzv. košickú vládu a L. Svobodu za ministra národnej obrany. V roku 1945 bol L. Svoboda povýšený na armádneho generála.

Počas 2. svetovej vojny prechádzala rodina L. Svobodu ťažkým obdobím. Manželka Irena spolupracovala s odbojom, ale po jeho odhalení sa s dcérou skrývali na Morave. Svobodov syn Miroslav bol v roku 1941 zavraždený v koncentračnom tábore Mauthausen. Aj ďalší členovia jeho rodiny zomreli v koncentračných táboroch alebo boli väznení.

 

 

Povojnové obdobie – politická kariéra

V rokoch 1945 – 1950 bol L. Svoboda ministrom národnej obrany. Československá armáda bola budovaná podľa vzoru sovietskej armády, čo viedlo k jej spolitizovaniu (na rozdiel od predvojnového obdobia). Veliteľské miesta sa začali obsadzovať nielen podľa odbornosti, ale aj podľa straníckej príslušnosti. Po februári 1948 (komunistický februárový prevrat) vstúpil L. Svoboda do KSČ. Podľa niektorých historikov niesol L. Svoboda politickú zodpovednosť za čistky v armáde, na základe ktorých z nej boli prepustené stovky dôstojníkov. Pravdou však je, že Svoboda sa k očiste armády vyjadroval aj s určitými pochybnosťami a vedenie KSČ mu prestalo dôverovať. Táto nedôvera vyústila v apríli 1950 do odvolania L. Svobodu z funkcie ministra národnej obrany. V novembri 1952 bol zatknutý a vypočúvaný pre sabotáž výstavby československej armády podľa sovietskeho vzoru. V decembri 1952 bol z väzby prepustený a odišiel do dôchodku.

Po smrti Stalina a Gottwalda v roku 1953 bol Svoboda rehabilitovaný a stal sa náčelníkom Vojenskej akadémie Klementa Gottwalda (1955 – 1958). Zastával aj funkcie poslanca Národného zhromaždenia, podpredsedu Zväzu protifašistických bojovníkov a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Napísal spomienkové knihy Z Buzuluku do Prahy a Cestami života.

 

 

Prezident ČSSR (1968 – 1975)

30. marca 1968, počas Pražskej jari, bol L. Svoboda (po abdikácii Antonína Novotného)  na návrh Alexandra Dubčeka zvolený za československého prezidenta. 6. apríla 1968 menoval novú vládu, v ktorej prevládali stúpenci reformy, pretože podporoval reformný program Dubčekovho vedenia komunistickej strany, smerujúceho k demokratizácii. Proces reforiem však ukončil vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v noci na 21. augusta 1968. V ranných hodinách 21. augusta 1968 došlo k zadržaniu československých vedúcich predstaviteľov (A. Dubčeka, O. Černíka, J. Smrkovského, F. Kriegela, J. Špačka a B. Šimona) sovietskymi orgánmi a ich únosu a internácii v ZSSR.

Prezident Svoboda 21. augusta 1968 vydal vyhlásenie odsudzujúce vojenskú intervenciu a zverejnil výzvu k občanom. Odmietol vojenský odpor a nesúhlasil ani s vymenovaním novej vlády. Rozhodol sa rokovať so sovietskymi predstaviteľmi v Moskve a požiadal o prepustenie zatknutých politikov. Na záver rokovania bol podpísaný tzv. moskovský protokol.

17. apríla 1969 bol z funkcie 1. tajomníka odvolaný A. Dubček a namiesto neho bol zvolený G. Husák. Vzťahy medzi Husákom a Svobodom sa postupne zhoršovali, pretože G. Husák chcel mať rozhodujúce slovo v štáte. Začiatkom 70-tych rokov nastalo obdobie normalizácie – návratu k pomerom pred Pražskou jarou. Uskutočňovali sa stranícke a pracovné previerky a z KSČ boli vylúčené tisícky komunistov. V marci 1973 bol L. Svoboda znovuzvolený do funkcie prezidenta ČSSR. V tomto období ho už prenasledovali zdravotné problémy (mozgové príhody) a nemohol vykonávať prezidentské povinnosti, preto bolo jeho prezidentské funkčné obdobie predčasne ukončené v roku 1975. Nástupcom L. Svobodu vo funkcii prezidenta ČSSR sa stal Gustáv Husák.

 

 

Posledné roky života

Posledné roky života prežil L. Svoboda so svojou manželkou Irenou v Prahe, kde aj 20. septembra 1979 zomrel.

L. Svoboda bol nositeľom množstva vyznamenaní a radov (československých a zahraničných) za vojenskú činnosť počas oboch svetových vojen a bol čestným občanom mnohých českých a slovenských miest.



Zopakujte si:
1. Kde a kedy sa začala vojenská kariéra L. Svobodu?
2. Vymenuj najdôležitejšie politické funkcie L. Svobodu.
3. Vymenuj najdôležitejšie vojenské hodnosti L. Svobodu.
4. Aké udalosti sa odohrali počas prezidentského obdobia L. Svobodu (1968- 1975)?

Použitá literatúra:
Kováč, D. a Kamenec, I. a Kratochvíl, V.: Slovensko v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1997
Churaň, M. a kol.: Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století, Libri, Praha 1998
Klusáková – Svobodová, Z.: Ludvík Svoboda – Životopis, Kroměříž  2005.