Vedúcou osobnosťou mladoslovenského hnutia, ktorá okolo seba združovala mladú revolučno-demokratickú generáciu bol Ľudovít Štúr (1815-1856). Jeho politické, estetické, národnobuditeľské a sociálne názory ovplyvňovali celú jednu generáciu bezprostredne a niektoré z nich prostredníctvom literárno-umeleckej tvorby a publicistiky presiahli svoju dobu a sú stále živé. Má hlavnú zásluhu na uzákonení spisovnej slovenčiny svojimi dvoma dielami Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej. Boli výsledkom jeho jazykovedných znalostí. Presvedčivými dôkazmi načrtol v nich zavedenie spisovnej slovenčiny. Odmietol výčitky, že svojím činom rozbil československú jednotu. Uzákonením spisovnej slovenčiny sa dostala do novej kvality aj slovanská vzájomnosť, ktorá bola tým posilnená, pretože umožnila samostatný kultúrny rozvoj slovenského národa. Hlboko zasiahol do národného diania svojimi politickými a socialnými názormi. Bol neohrozeným bojovníkom proti feudalizmu, v čom mali významné miesto jeho Slovenskie národnie noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Okrem iných sociálnych problémov venoval v nich veľa miesta otázke oslobodenia roľníkov z poddanstva. Postupne dospel k názoru, že príčinou ich biedy nie je nízka kultúrna úroveň, ale feudalizmus (Kde leží naša bieda). V revolučnom roku 1848 sa sústredil viac na národnostné otázky, čím sa dostáva do rozporu s niektorými prívržencami. Slovenské národné hnutie narážalo predovšetkým na odpor maďarského národného pohybu, i keď v podstate obe hnutia mali spoločný protifeudálny charakter. Nepochopenie potrieb slovenského národného hnutia zo strany vedúcich maďarských činiteľov (L. Kossuth) priviedlo Slovákov v revolušnom roku 1848 na stranu kontrarevolučnej Viedne. Po neúspechu Slovanského zjazdu v Prahe spolu s Hurbanom vo Viedni zorganizovali Slovenskú národnú radu, ktorá riadila povstanie proti uhorskej vláde. Pre jeho porevolučné politické myslenie je príznačné dielo Slovanstvo a svet budúcnosti. Odsúdil v ňom rakúsku monarchiu a jedinú spásu videl v cárskom Rusku, o ktorom vedel, že ešte neprekonalo feudalizmus. Dielo svedčí o Štúrových depresívnych náladách a o nemožnosti nájsť reálne východisko z danej situácie. Významný podiel mal Štúr na formovaní literatúry svojej generácie. Sám básnicky nevinikol. Jeho Spevy a piesne (1853) sú však svedectvom myslenia a cítenia v ťažkých porevolučných rokoch. Romantickú epiku predstavujú dve väčšie skladby Svätoboj a Matúš z Trenčína. Štúr pôsobil na svojich vrstovníkov v literatúre nielen svojou umeleckou tvorbou, ale aj teoreticky sformulovanými estetickými náhľadmi. Urobil tak vo svojich Prednáškach o poézii slovanskej a neskôr vo všeobecnej časti k dielu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1853 šesky v Prahe. Ide o rozbor ľudovích piesní slovanských národov. Ľudovú pieseň vidí ako prejav jednotného ducha slovanského národa. V duchu Herdera vyslovuje myšlienky o veľkej budúcnosti Slovanov a v poézii vidí veľkú príležitosť, kde sa môžu najlepšie prejaviť. (Práca bola napísaná po revolúcii a výsledky neúspechu sa v nej prejavujú.) Ľudová pieseň svojou obraznosťou a konkrétnosťou má tvoriť základ hodnotnej poézie. Súčasne upozorňuje, že by nebolo nijakým prínosom, ak by sa nevyužívala tvorivo. V ľudovej piesni Štúr videl prostriedok, ako prekonať závislosť na antických vzoroch. V súvislosti s pohľadom na súdobu slovanskú literarúru venuje v diele pozornosť romantizmu. Odmieta jeho subjektivizmus a individualizmus. Treba povedať, že jeho hodnotenie romantizmu bolo jednostranné. Nepostrehol, že ani Byron a Shelley v svojej tvorbe neopomínali spoločenský dosah svojej literárnej činnosti, Štúrov život a dielo, hoci boli uzavreté predčasnou smrťou, predsa obohatili veľmi mnohostranne kultúru a históriu slovenského národa. Z jeho diela zostalo mnoho podnetov, z ktorých sú viaceré aktuálne dodnes.