Ľudo Ondrejov (vlastným menom Ľudovít Mistrík, narodený 19.10.1901, Slanje, Rakúsko-Uhorsko - dnešné Chorvátsko). Bol spisovateľom.

Mladosť prežil v Kostiviarskej. Roku 1918 skončil meštiansku školu v Banskej Bystrici, v rokoch 1922-26 bol pracovníkom na notárskych úradoch (Hrochoť, Dobrá Niva, Slovenská Ľupča), v rokoch 1926-27 pracoval ako šofér, 1928-33 bol pracovníkom Matice slovenskej v Martine. Začas žil i z literárnej činnosti a býval v Martine, roku 1940 prevzal antikvariát v Bratislave, roku 1945 bol krátko pracovníkom Povereníctva informácií v Bratislave, potom redaktorom, od roku 1948 správcom Domu spisovateľov v Budmericiach.

Literárne vystúpil v Národných novinách roku 1923 (báseň Krôpky), literárnu činnosť rozvinul najmä po roku 1928 pod vplyvom Š.Krčméryho. Prispieval do Slovenských pohľadov, Postupu, Elánu, Živeny a i. Postoj k svetu vyslovil v lyrickom denníku Martin Nociar Jakubovie (Martin 1932, vydané vlastným nákladom), v ktorom sa verše striedajú s prózou. Mladý nespokojenec a burič odmietal v ňom vládnuci systém vykorisťovania a útlaku, vyzdvihol splynutie s prírodou, kult matky ako miery ľudskosti a vidiny spravodlivého sveta. V ďalších básnických zbierkach Bez návratu (Martin 1932), Mámenie (Martin 1936) a Pijanské piesne (Bratislava 1941) sa už výrazný sociálny akcent striedal s pocitmi rezignácie.