Posledná tretina 19. storočia, no hlavne jeho koniec, zvaný aj Belle epoque (krásne obdobie), priniesla v európskom politickom myslení nové trendy. Priemyselná a vedecko-technická revolúcia, prudká zmena životného štýlu veľkého množstva obyvateľstva, nové umelecké a filozofické smery, to všetko sa odrazilo i v politickom dianí. Svoje miesto si v európskej politike našli pojmy ako hnutie za ľudské práva, imperializmus, ale i  rasizmus a antisemitizmus, ktoré ovplyvnili beh dejín i v priebehu nasledujúceho storočia.


Pod pojmom imperializmus rozumieme politiku rozširovania moci jedného štátu nad inými štátmi alebo územiami s cieľom vytvorenia ríše – impéria. Je typickým znakom politiky európskych mocností v druhej polovici 19. storočia, ich snahy o rozdelenie menej vyvinutých častí sveta na sféry vplyvu – kolónie.


V minulosti sa za príčiny vzniku imperializmu považovali predovšetkým ekonomické dôvody: kolónie slúžili ako zdroje surovín, lacnej pracovnej sily, ako odbytištia priemyselnej výroby materskej krajiny a slúžili na umiestnenie prebytočného kapitálu i na vyriešenie demografickej situácie v materskej krajine (v druhej polovici 19. storočia v dôsledku zlepšenia zdravotnej starostlivosti a životných podmienok ľudových vrstiev došlo k poklesu úmrtnosti, a tým k nárastu populácie, ktorej sa dostávalo kvalitnejšieho vzdelávania – v materských krajinách nebolo pre týchto pomerne kvalifikovaných ľudí dostatočné uplatnenie, preto niektorí zástancovia imperializmu, ako napr. sir Cecil Rhodes tvrdili, že vytváranie kolónií je nevyhnutnosťou a zabráni sociálnym nepokojom vo vlasti).


http://www.historyonthenet.com/shop/history/printed-worksheets/history-skills-worksheets/history-maps-booklet.html

 

Britské impérium



Spolu s ekonomickými faktormi však pôsobili i ďalšie vplyvy – túžba po vedeckom poznaní, ktorá viedla do ďalekých krajín geológov, botanikov, zoológov atď., misijné úsiliešírenie kresťanstva, ale i vymožeností našej kultúry (napr. gramotnosti, zdravotnej starostlivosti, príkladom môže byť pôsobenie misionára a lekára a objaviteľa Davida Livingstonea) medzi podmanenými národmi.

Kolónie sa zároveň považovali za znak modernej veľmoci preto krajiny ako Nemecko či Taliansko, ktoré sa zjednotili až v druhej polovici 19. storočia, snažili vytvorením koloniálneho panstva získať svoje „miesto na výslní“.

Vlastníctvo rozsiahlych koloniálnych území v neposlednom rade viedlo ku potrebe tieto územia chrániť pred expanziou ostatných krajín – ako príklad môžeme uviesť britskú kolóniu Indiu, kvôli ktorej Británia ovládala alebo aspoň kontrolovala strategické oblasti na ceste z Indie k Britským ostrovom.

 

http://www.unlockingthearchives.rgs.org/themes/encounters/gallery/resource/default.aspx?id=306

 

David Livingstone

 


Najväčšou koloniálnou mocnosťou bola Veľká Británia. Kvôli rozsiahlosti jej koloniálneho panstva sa ujalo príslovie, že nad Britským impériom ani slnko nezapadá. Išlo o oblasti v rozsahu pätiny svetového územia a takmer štvrtiny svetového obyvateľstva. Britské kolónie mali rôzny stupeň závislosti od materskej krajiny. Najbohatšou kolóniou Británie bola India. V r. 1876 sa kráľovná Viktória nechala vyhlásiť za indickú cisárovnú. Británia postupne ovládla rozsiahle oblasti Ázie: Malajský polostrov, Hornú Barmu, krajiny Arabského polostrova. Do jej sféry vplyvu patril aj južný Irán, Čína a ostrovy Oceánie. Kontrolovala Suezský prieplav, r. 1882 obsadila Egypt, r. 1898 Sudán a od r. 1899 bojovala s holandskými kolonistami – Búrmi o územia v južnej Afrike, ktoré sa po víťazstve Británie nazývali Juhoafrická únia. Medzi významné strategické miesta ovládané Britániou patrili: Malta, Gibraltar, Cyprus, Aden, Sokotra, Singapur, Hongkong. Na ochranu svojho impéria Británia udržiavala obrovské loďstvo, ktoré sa budovalo podľa zásady, že musí byť silnejšie ako loďstvo ďalších najsilnejších námorných mocností.

Britské kolónie boli spravované rôznym spôsobom. V korunných kolóniách (napr. India) vládol guvernér, ktorý zastupoval vládu. Protektoráty Británia ovládala vynútenými dohodami s miestnym panovníkom. Samosprávne kolónie, kde malo prevahu európske obyvateľstvo, ako napr. Kanada, Austrália, Nový Zéland a Juhoafrická únia sa nazývali domíniá a britskú vládu tu zastupoval komisár bez väčších politických právomocí.


Vo Francúzsku kolonializmus nikdy nemal charakter celonárodného záujmu. Ťažiskom francúzskych koloniálnych výbojov bola Afrika. Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia ovládlo Francúzsko Alžírsko a r. 1881 susedné Tunisko. Francúzska snaha preťať Afriku od západu na východ narazila na snahu Británie vytvoriť severojužný pás kolónií. Spor vyvrcholil Fašodskou krízou r. 1898, vyriešil sa ústupkom Francúzska, ktorému dohoda s Britániou umožnila prenikanie do Maroka. Okrem Afriky malo Francúzsko záujmy aj v Indočíne. V r. 1884 získalo Ammán a Tonkin, v r. 1888 Laos. Francúzsko nevyužívalo prírodné bohatstvo svojich kolónií ako zdroj priemyselných surovín, ale hlavne ako dodávateľa poľnohospodárskych plodín.

Veľmi úspešnou koloniálnou mocnosťou bolo Rusko. Ruskú expanziu do strednej Ázie a na Ďaleký Východ urýchlila stavba Transsibírskej magistrály v 90. rokoch 19. storočia. Ruská kolonializácia predstavovala pripájanie rozsiahlych území k vlastnému územiu a ich postupnú rusifikáciu. Ruské záujmy narazili v oblasti severnej Číny a Kórey a záujmy Japonska a viedli v rokoch 1904-5 k rusko-japonskej vojne.

http://www.gcsehistory.org.uk/modernworld/germany/weimarorigins.htm

 

Nemecký cisár Wilhelm II

 


 

O vytvorenie svojej koloniálnej ríše sa snažilo aj novovzniknuté Nemecko. Nemecké hospodárstvo patrilo od zjednotenia krajiny k najrýchlejšie rastúcim vo svetovom meradle. Odstránenie colných bariér a s ním spojené vytvorenie jednotného trhu, vysoké reparácie od porazeného Francúzska, zisk priemyselne vyspelého Alsaska a Lotrinska, kvalitné školstvo prispievali k tvorbe zisku a k hospodárskemu prenikaniu do zahraničia, ku ktorému sa v osemdesiatych rokoch 19. storočia pripojila koloniálna expanzia. V Afrike Nemecko získalo Togo, Kamerun a tzv. Nemckú juhozápadnú a Nemeckú východnú Afriku (južne od rovníka). V Ázii prenikalo do Číny, na Blízkom východe najprv hospodársky ovládlo Turecko a plánovalo výstavbu železnice Berlín-Bagdad, ktorá by v ázijskej oblasti viedla až do Indie a umožnila by Nemecku naplniť dávny sen „Drang nach osten“. Po Bismarckovom odchode z funkcie sa cisár Wilhelm II. nerozumne pustil do výstavby veľkého vojnového loďstva, čím proti sebe poštval Veľkú Britániu.

Ako ospravedlnenie koloniálnej expanzie sa často používalo zdôvodnenie, že podmanené národy sú na nižšom stupni civilizačného vývoja a nedokážu si vládnuť sami. Kolonializmus je teda vznešeným poslaním bielej rasy. Takto ho interpretoval známy spisovateľ Rudyard Kipling, autor Knihy džungle, v diele Bremeno bieleho muža. Od vznešených ideálov však bol len krôčik k otvorenému považovaniu ostatných rás za menejcenné, ako to vidíme v dielach J.A. Gobineaua – Esej o nerovnosti ľudských rás, či H. S. Chamberlaina – Základy 19. storočia. Rasizmus – ako teória o nadradenosti jednej rasy nad ostatné – sa v súvislosti s objavovaním nových krajín európskymi kolonistami objavoval vždy. V 19. storočí však dostal ideologické zdôvodnenie. Že nešlo iba o vedľajší produkt kolonializmu dokazuje postavenie bývalých černošských otrokov v bývalých štátoch Konfederácie v USA. Hoci ústava USA im zaručovala rovnoprávne postavenie, skutočnú rovnoprávnosť dosiahli americkí černosi až takmer sto rokov po zrušení otroctva. Volebné právo im bolo upierané na základe rôznych právnych kľučiek (využívala sa pritom ich nemajetnosť a negramotnosť) a koncom 19. storočia rasová nenávisť na americkom Juhu vyústila v čiastočnú alebo úplnú segregáciu (oddelenie) oboch rás – existovali školy, obchody, doprava, povolania atď. len pre bielych. Nelegálna rasistická organizácia Ku-Klux-Klan na americkom Juhu existuje dodnes. K teóriám o rasovej nerovnosti prispelo i seriózne vedecké bádanie. Takto sa zneužívala i Darwinova evolučná teória aplikovaná na ľudské rasy – tam, kde silnejší vyhráva pre slabšieho (slabšiu rasu) niet miesta. Sociálny darwinizmus, ktorý má korene v tomto období, neskôr zneužili nacisti na ospravedlnenie svojich protižidovských opatrení, ktoré vysvetľovali obavami zo zániku nemeckého národa znečistením jeho árijskej krvi (teda zmiešanými židovsko-nemeckými pármi a ich deťmi), bojom medzi nemeckou a židovskou rasou a podobnými nezmyslami, ktoré zapustili korene v nemeckej spoločnosti od robotníckych vrstiev po vzdelaných akademikov.

 

http://www.forumuniversitaire.com/CONFONLINE/confonline-litterature08.html

 

Alfred Dreyfus – obeť antisemitizmu

 

 

Antisemitizmus ako súčasť politického myslenia i ako súčasť osobného presvedčenia sa v európskom myslení vyskytoval od čias Rímskej ríše. Hoci existoval ešte pred vznikom kresťanstva, mal svoje „ideologické“ ospravedlnenie v známom: „Židia zabili Krista!“ (akosi sa pritom opomínalo, že Kristus i všetci jeho apoštoli boli tiež Židia, ba že celé kresťanstvo vychádza zo židovského náboženstva). V stredoveku antisemitizmus okrem náboženského zdôvodnenia živili rôzne povery o krvavých židovských rituáloch a v neposlednom rade i závisť, pretože Židia bývali úspešnými obchodníkmi a často i veriteľmi nežidovského obyvateľstva. Na Židoch si často nežidovské obyvateľstvo vylievalo zlosť v období nepokojov, vojen a epidémií a to buď živelnými pogromami alebo priamo úradnou mocou (v 13. storočí boli Židia vyhnaní z Anglicka, v 14. storočí ich francúzsky kráľ Filip IV. Pekný masovo upaľoval, aby získal ich majetky). Antisemitskými výpadmi boli dokonca známi i veľkí myslitelia, ako napríklad Martin Luther. Židia museli žiť oddelene od ostatného obyvateľstva v getách a platili pre nich zvláštne nariadenia a rôzne obmedzenia. Až v 18. storočí v súvislosti s šírením myšlienok osvietenstva a ideálov rovnosti všetkých ľudí sa Židom v Európe pomaly dostávalo rovnoprávnejšie postavenie (napr. Tolerančný patent Jozefa II.), ale antisemitizmus medzi európskym obyvateľstvom i jeho elitami pretrvával a to predovšetkým v oblasti strednej a východnej Európy. V druhej polovici 19. storočia bolo živelnými pogromami i štátom organizovanými protižidovskými opatreniami známe cárske Rusko. Tisícky prenasledovaných Židov vtedy utekalo do zahraničia, predovšetkým do Ameriky, no usadzovali sa i v Nemecku. Spolu s rastúcim nacionalizmom v Európe bolo práve ťaživé postavenie východoeurópskych Židov hnacím motorom pre vznik vlastného židovského národného hnutia – sionizmu. Jeho iniciátorom bol viedenský novinár Theodor Herzl a cieľom sionistov, deklarovaným na prvom kongrese v Bazileji r. 1897, sa sta návrat európskych Židov do ich biblickej vlasti v Palestíne. Do konca prvej svetovej vojny sa zástancom sionizmu podarilo získať britský súhlas na vytvorenie židovskej národnej domoviny v Palestíne. Prílev Židov, utekajúcich z Rusa do Nemecka, bol hnacím motorom nemeckého nacionalizmu a antisemitizmu. Práve v Nemecku, ktoré malo najkvalitnejšie školstvo a najvyšší podiel vzdelaných ľudí v Európe, sa šírili rôzne pseudovedecké teórie o nerovnosti rás, mnohé s antisemitským podtónom. Napomáhal tomu i pocit ohrozenia, ktorý Nemcom naočkoval Bismarck a všadeprítomný pruský militarizmus. V Nemecku sa už od čias romantizmu nosilo všetko, čo zaváňalo starou germánskou minulosťou, čo bolo ľudové, „volkisch“. Obracanie sa do vzdialenej minulosti viedlo i k oživovaniu všelijakých pohanských kultov (ako vidíme i na popularite Wagnera) a  vytváraniu tajných spoločností. Mnohé z nich boli rasistické a antisemitské. Otvoreným rasizmom sa chválil i Pangermánsky zväz, militantná organizácia bojujúca za miesto Nemecka „na výslní“. Podobných organizácií bolo v Nemecku veľa.

Antisemitizmus bol v rôznej miere prítomný vo všetkých európskych krajinách, čoho príkladom je aj tzv. Dreyfusova aféra vo Francúzsku. Išlo o obvinenie francúzskeho delostreleckého dôstojníka židovského pôvodu Alfreda Dreyfusa zo špionáže, za ktorú bol, napriek nedostatku dôkazov, odsúdený a deportovaný na Diabolské ostrovy. Aféra rozdelila francúzsku spoločnosť na zástancov očistenia francúzskej armády od „židovských špiónov“ a demokratickejšiu časť spoločnosti, ktorá požadovala dôsledné vyšetrenie prípadu. Jej hovorcom sa stal spisovateľ Emile Zola. Obnovené vyšetrovanie ukázalo Dreyfusovu nevinu (skutočným vinníkom bol major Ch. Esterházy) a Dreyfus bol napokon r. 1906 rehabilitovaný.

V priebehu 19. storočia sa vďaka objavom v oblasti medicíny a zlepšeniu zdravotnej starostlivosti znížila dovtedy vysoká detská úmrtnosť a zlepšenie životných podmienok prispelo k nárastu počtu obyvateľov najprv v európskych, neskôr i v ázijských krajinách. V poslednej štvrtine 19. storočia je zrejmá i vnútorná migrácia obyvateľstva do miest – urbanizácia.

 

http://open.salon.com/blog/jlw1/2011/11/21/mr_gingrich_i_would_ease_child_labor_laws-11_photos

 

Ešte začiatkom 20. storočia bola detská práca bežná (USA, Virginia)

 

 

Industrializácia a urbanizácia viedli k nárastu počtu továrenských robotníkov. Hoci ich postavenie sa, predovšetkým v krajinách západnej Európy, od začiatkov priemyselnej revolúcie zlepšilo, stále žili a pracovali (muži, ženy aj deti) v neľudských podmienkach (12-16 hodinová pracovná doba, nedostatočné osvetlenie, prašné prostredie, jedovaté výpary) a pociťovali potrebu bojovať za zlepšenie svojho postavenia. Na presadzovanie ich záujmov sa v jednotlivých krajinách formovali socialistické a robotnícke politické strany a vznikali odborové organizácie. V r.1889 vznikla spoločná, nadnárodná organizácia robotníctva, II. Internacionála, ktorá sa snažila koordinovať robotnícke požiadavky v medzinárodnom merítku. (Prvá internacionála vznikla v r. 1864 na veľkom zhromaždení robotníckych spolkov v Londýne, no zanikla pre rozpory medzi jednotlivými frakciami). Na pamiatku krvavého potlačenia robotníckej demonštrácie v Chicagu 1. mája 1886 sa dodnes z ich popudu 1. máj slávi ako sviatok práce. Robotníkom šlo okrem zlepšenia ich životných podmienok predovšetkým o politické zrovnoprávnenie, a teda o zavedenie všeobecného hlasovacieho práva. Volanie po ňom sa stalo výrazom všetkých aktivít socialistických či sociálnodemokratických strán v období pred prvou svetovou vojnou. Spoločne s bojom za všeobecné volebné právo prebiehal i boj za zrovnoprávnenie žien. V tradičnej európskej spoločnosti ženy nemali po právnej stránke rovnoprávne postavenie s mužmi. Nemali rovnaký prístup ku vzdelaniu (spravidla sa mohli naučiť len čítať, písať, počítať a získavať vedomosti z oblasti domáceho hospodárenia, ženských prác, hudby), po vstupe do manželstva nemohli samostatne vlastniť majetok, pokiaľ došlo k rozvedeniu manželstva zákon stál na strane muža čo sa týka detí i spoločného vlastníctva, svoj zárobok museli odovzdávať manželovi. No hlavne sa nemohli zúčastňovať na tvorbe zákonov, ani voliť tých, ktorí ich tvorili. Spolu s myšlienkovým hnutím osvietenstva a jeho zameraním na rovnosť ľudí vzniklo i hnutie za ženské práva. Ako prvá za ne „bojovala“ spisovateľka Mary Wollstonecraftová, ktorá v r. 1792 napísala knihu Obhajoba ženských práv. Priemyselná revolúcia a industrializácia priniesli zmeny životného štýlu predovšetkým v širších ľudových vrstvách, kde sa ženy museli podieľať na obžive rodiny prácou v továrňach v rovnako ťažkých podmienkach ako muži, a preto bolo prirodzené, že ako spoluživiteľky rodiny požadovali i rovnaké práva ako mali muži. V druhej polovici 19. storočia sa vytvorilo hnutie za volebné právo žien, ktorého príslušníčky dostali pomenovanie sufražetky (suffrage – volebné právo). Prvý ženský zjazd sa konal v Seneca Falls v USA pod vedením Elisabeth Stantonovej a Lucretie Mottovej. Zjazd požadoval rovnosť s mužmi pred zákonom, právo voliť a rovnaké príležitosti na vzdelanie a prácu pre ženy. Ženy v USA získali volebné právo až v r. 1920 a je zakotvené v 19. dodatku ústavy USA. Svojráznu podobu malo ženské hnutie vo Veľkej Británii, ktoré sa stalo vzorom pre ostatné ženské hnutia. Prvýkrát sa volebné právo žien spomenulo v britskom parlamente v r. 1867, keď sa ho snažil presadiť filozof a politik J. S. Mill. Ku koncu 19. storočia už volebné právo žien uznávala väčšina poslancov Dolnej snemovne, no v praxi sa nezmenilo nič. V r. 1903 založila sufražetka Emmeline Pankhurstová s dcérami Christabel a Silviou organizáciu Ženská sociálna a politická únia, ktorá sa dala na presadzovanie ženských práv militantnou cestou (pretože „slušné hlasy slušných dám nikto nepočúval“).

 

http://www.bbc.co.uk/radio4/today/reports/arts/stories_20080528.shtml

 

Strašná smrť Emily Davisonovej

 

 

V r. 1908 začali s rozbíjaním okien, počas demonštrácií sa priväzovali o zábradlia, potom ničili golfové ihriská, podpaľovali domy, prerezávali telegrafné vedenie, dokonca kládli bomby na železničné stanice. Mnohé z nich sa dostali do väzenia, kde držali hladovku a museli ich nasilu kŕmiť. Vrcholom bol čin Emily Davisonovej, ktorá sa počas dostihov vrhla pod kopytá koňa a na následky zranení zomrela. Jej pohreb sa stal veľkou demonštráciou za práva žien. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sufražetky so svojimi akciami prestali. Volebné právo dostali hneď po skončení vojny, v r. 1918. Na celom svete dostali pred vojnou ženy volebné právo len na Novom Zélande (1893) a v Austrálii (1902). Medzi poslednými z európskych krajín, kde ženy získali volebné právo sú Švajčiarsko (1971) a Lichtenštajnsko (1984).


Veľké zmeny v uplatňovaní volebného práva priniesla prvá svetová vojna. Po jej skončení sa začalo so zavádzaním všeobecného volebného práva pre občanov oboch pohlaví bez ohľadu na majetok, vzdelanie či sociálne postavenie.

 



Zopakujte si:
1. Ktorý prípad s podtónom antisemitizmu sa stal spoločenskou aférou vo Francúzsku obdobia belle epoque?
2. Vymenuj aspoň tri britské kolónie.
3. Aké boli príčiny vzniku kolonializmu?
4. Vysvetli pojem imperializmus.
5. Ako sa nazývali bojovníčky za volebné právo žien?

Použitá literatúra:
Kol. Aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998
Hečková J., Marci Ľ., Slneková, V.. Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Kopcsayová, I.: "Fúzaté" sufražetky vybojovali pre ženy volebné právo, SME,18.6.2009

Zdroje obrazkov:
http://www.historyonthenet.com/shop/history/posters/a3-a6-customisable-prints/british-empire-map-laminated-print.html
http://www.unlockingthearchives.rgs.org/themes/encounters/gallery/resource/default.aspx?id=306
http://www.gcsehistory.org.uk/modernworld/germany/weimarorigins.htm
http://www.forumuniversitaire.com/CONFONLINE/confonline-litterature08.html
http://open.salon.com/blog/jlw1/2011/11/21/mr_gingrich_i_would_ease_child_labor_laws-11_photos
http://www.bbc.co.uk/radio4/today/reports/arts/stories_20080528.shtml