vypracovala Mgr. Monika Koncošová

 

LITERÁRNY DRUH: epika
LITERÁRNY ÚTVAR: poviedka
LITERÁRNE OBDOBIE: realizmus
JAZYKOVÝ ÚTVAR: neviazaná reč – próza
IDEA: Autor poukazuje na biedu ľudí. Je to bieda spôsobená spoločenským systémom v období vzniku diela.
TÉMA: o živote chudobnej, ale čestnej ženy - mamky Pôstkovej


OBSAH:
Mamka Pôstková prišla do banky so zmenkou, ktorú si chcela dať znova vyrobiť na tri koruny. Splácala dvanásťkorunový dlh banke, od ktorej si požičala na múku, aby mohla piecť chleby a tým sa uživiť.

„Do banky pomaly otvárali sa ťažké dvere; ako keby sa dieťa bolo borilo s nimi. Podobne ťažko, dva razy sa v nich otočiac, vošla plachtičkou prihodená žena. V ruke šatôčka, okrútená okolo čohosi, na spôsob, ako okrúcajú naše ženičky modlitebné knižky.“

Prišla stará pani, maličká, chudobná, ale poctivá, pokorná:

„Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy obuté vo velikých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, zapadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené desať-jedenásťročné dieťa.“

 Úradníkovi sa jej uľútostilo, pretože vedel, že je veľmi chudobná, tak sa rozhodol jej dlh prepísať na iných dlžníkov. Mamka bola však veľmi čestná a nikdy by nedovolila, aby za ňu niekto musel platiť. Preto jej účtovník povedal, nech zaplatí len úroky a dlh príde splatiť, keď naň bude mať. Úradník si myslel, že dovtedy už mamka umrie. Sama by si to žiadala, pretože mala veľmi ťažký život.

„Mamka, podteže sem. Ja vám poradím. Aby ste nemuseli každú chvíľu k nám a zmenky podpisovať, za žirantom chodiť, dajte šesták. Zaplatíte si úroky naraz a nemusíte prísť ani do roka, za dva k nám platiť. Vyplatíte si napredok,“ opakujem jej, „a keď budete mať tri koruny, donesiete naraz, už kedy bude, vtedy bude…“ A dlžobu prepísal som na drobných dlžníkov, ako to už účtovníci rozumejú.

 Mamka Pôstková mala život v rodine veľmi ťažký. Muž nechcel pracovať, oberal ju o peniaze, aby sa mohol opíjať.

„Muža mala onakvého. Bohvie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha, trocha popaprať motykou, kosou, vidlami a dosť! Keď horko—ťažko sa vybral aj s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna a na robotu zle—nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade ako za tri—štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zase, a obed aby nechybel. Keď som lačný, som nevládny, keď sa najem, spal by. Polihoval. Keď ho žena durila, spravil sa chorým. Ešte aj fajčil. Vydriapal dva—tri grajciare aj na pálenku od nej a šiel do krčmy, na uhol alebo druhých pri robote zahovárať. Ona, blázon, vše uverila jeho chorobám, a potom mu už tak zvykla, že on — ak chcel — zvŕšil jej robotu po dome, ona drhla po zárobkoch, chovala ho.

Mali jedného syna, ktorý keď vyrástol, odišiel do služby a o ženu ani deti sa nestaral, tak zostali mamke na krku.

 „Syn sotvačo žene dal, bola ešte i ona aj so z roka na rok rodiacimi sa deťmi materi na krku. Vše nevesta šla do roboty, stará tiež a — chlapi? Jeden stenal pod stenou alebo na lavici, druhý sa ako bíreš každú druhú—tretiu nedeľu prišiel so ženou, materou vyvadiť, s otcom opiť a všetkých vše rozháňať po ulici.“

Mamka Pôstková predávala chlebík, ktorý napiekla. Predávanie chlebíka ich spočiatku uživilo, no ako deti rástli, všetok vyrobený chlebík pojedli. Na kare otca sa jej syn opil a vyhrážaním sa mamke spôsobil, že od nich odišla.

„Syn sa na kare od žiaľu tak opil, že rozohnal celú rodinku, „starej strige materi“ sa zahrážal, že keď ho ona nebíjala, bude on ju. Prečo to vravel, bohvie. Žiaľ, opilosť či čo. Žena, deti sa večer, v noci povracali do chalupy, ale „stará striga“ viac neprišla. Chodila za ňou nevesta, prosila, plakala, ale mať nešla.“

 Keď si v zime zlomila ruku, nemohla už viacej miesiť chlebík, nemala teda ani splatenie dlhu. Prišla do banky poprosiť, nech jej ešte dlžobu predĺžia, pretože syn a nevesta od nej vydrankali schované korunky. Na jeseň prišla opäť, že zaplatí, keď prejde zima. Na jar prišla znova, ale už s korunkami. Aby mala na dlžobu, predala perinu.

„Okolo Ďura iba keď príde Pôstková zase.

„Čo chcete?“

„Prišla som si tú dlžôbku zaplatiť,“ a vykrúca peniažky.

„Nuž, a veď ste ešte neboli v repe…“

„Ej, čo si tam zarobím, tie by som si chcela odložiť na pohreb. Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali… Koľkože mi už teraz príde tých interesov? Porátajteže si dobre… Veľa som zameškala…“ a vykrúcala kyptavými ručičkami peniažky z handričky.“

Použitá literatúra:

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

J. G. TAJOVSKÝ: Mamka Pôstková. http://zlatyfond.sme.sk/dielo/128/Tajovsky_Mamka-Postkova/1 (citované  dňa 16.4. 2016)