Literárny druh: epika

Literárny žáner: poviedka – monografická

Postavy: slúžka Apoliena, pán Majster, pani Majstrová, učeň, učeň Jano, matka Apolieny, dve Apolienine sestry, syn p. Majstra a p. Majstrovej
Hlavná myšlienka: Pochopenie života ľudí, ktorí žijú v biede a chudobe a ich život je plný problémov.

Hlavná téma: Hluchota slúžky Apolieny, ktorú zbil vlastný otec - alkoholik. Príbeh o sociálne ubitých ľuďoch.

Krátky príbeh:

Príbeh sa odohráva v rodine p. Majstra a p. Majstrovej, ktorí mali najprv jedného učňa, ale keď im ten nestačil, pribrali si aj druhého – Jana.  Onedlho sa do rodiny narodilo dieťa, pribudlo práce i starostí a učeň s Janom dostali za úlohu starať sa aj o dieťa:

„Probovali sme okolo neho zpočiatku len sami. Ale keď nám to s Janom nešlo, hoc nás aj pán majster oflinkami a remeňom, pani majstrová zase metlou horlive mali k tomu, aby vreštiak bol čisto opatrený, nie, radšej sme sa dali šticovať a plieskať, len aby sme prinútili pána vziať k faganovi slúžku.“

Učni sa o dieťa nedokázali dobre postarať, preto pán zabezpečil ďalšiu slúžku: „bolo  to dievča z hôr a sedliačťa, ale že malo vraj pätnásť rokov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako švíbalka. Oči ako plánky, zelenô, biednô, začuchranô a hluchô.“

Do rodiny prišla Apoliena, 15-ročné dievča. Pani Majstrová ju najprv pre hluchotu nechcela zobrať, ale Apolienina matka naliehala a prosila, nech ju prijme. Stačí, keď si zarobí na šaty. Apoliena prežívala prvé dni v rodine ťažko. Bola v cudzom prostredí, ťažko si zvykala. Pani Majstrová ju nemala veľmi rada: „A nielen my, učni, ale ako takého sprostáčika, nemala ju rada ani pani, že jej nemohla len povedať, rozkázať, ale musela všetko ukazovať, ako sa čo robí.  Nakričala na ňu, namykala sa jej aj tá dosť.“

Ani učni sa k nej nesprávali veľmi dobre:

„S Apolienou, či — ako sme ju my prezvali — s Polenom, sme sa chytro skamarátili, ale zato musela obsluhovať zpočiatku ešte aj nás. Ak nám dačo kázali, čo ktorý z toho mohol, rád potisol na ňu. A ona, sprosták, všetko spravila, a keď bolo zle, a nás vytĺkli, vyhrážali sme sa jej, nadúvali proti nej líca, buchnátovali ju, alebo rozvrteli na dvorci a — pustili. Povážte, ako robia takí vybíjaní šarvanci, keď dostanú mača do rúk, kutľujú ho, kým nezdochne, alebo dáko neujde.“

Onedlho k nej prišli aj jej dve sestry, ktoré sa na seba veľmi podobali. Tiež boli polohluché:

„Na druhú, či tretiu nedeľu prišlo druhé dievča k nám, ako by bolo našej Apoliene z oka vypadlo, lenže bolo čistejšie a krajšie oblečené, nie obrúsok, ale šatôčku malo na hlave. Ináč ale celkom taká bočka.

...................................

„O týždeň ... prišlo s ňou aj malé, asi osemročné dievča, i to také, ako tie dve, najmladšia sestrička. Toto ešte vedelo pár slov trhave vypovedať, ale tiež viac kývalo hlavou, mihalo očkami a ukazovalo, ako vravelo.

„To je, ženička, však tiež vaše?“ — pýtala sa pani majstrová. (Pán — ak by ste boli zvedaví, bol na kolkárni, hral kolky aj karty razom. To ale nepatrí sem.)

„Aj to veru, aj.“

„Ale to vari počuje?“

„Počuje, ale od tejto a staršej, čo tu bola dnes týždeň, naučilo sa tiež ukazovať, a teraz tiež, už ho aj vše ubijem, a len keď čo chce, ukazuje a nepovie. Aj do školy som ho zaviedla, že sa tam naučí lepšie vravieť, ale ťažko mu to ide. A potom deti: keď im ono ukazuje, ukazujú mu ony tobôž.“

Matka dievčat porozprávala  p. Majstrovej o ich otcovi, ktorý si rád vypije a vtedy všetky bije. Apolienina matka od neho nemôže odísť:

„Keď sa nahlce, čože ten dbá, prečo udrie a kade, či poza uši, či po tvári, či po chrbte. Taká som vše aj ja, celá belasá,“ hovorila žena, ale tak chladne, že sme jej to neverili.

Pani Majstrová nechápala, prečo matka dievčat neodíde od tyrana, prečo dovolí, aby ubližoval celej rodine:

 „A kdeže ujdem, mladá pani moja? Nuž či sa po dobrých ľuďoch potĺkať, na zárobok chodiť, keď mám okolo svojho dosť práce! Nuž musím len prežrieť a dobre s ním. Veď je on nie vždy taký! Ba ešte aj horší sa nájdu. Len keď už začne hltať, potom je už bez všetkej rozvahy, tlčie, bije, čo pochytí. Ale je už starší ako mladší, dá Pán Boh, že na starosť, ak sa jej dožije, síde mu to na um, čo sa nám naubližoval a nabil mňa aj svojich detí a koľko ráz bez všetkej príčiny, ako by si dobrú vôľu plnil. Teraz ešte pije, ale keď už nebude môcť, a začne si to čistou mysľou rozvažovať…“ hovorila s takým akýmsi presvedčením, ako by sa to muselo stať a otec musel sa polepšiť.“

 Učni zistili, že Apoliena je hluchá a že ohluchla preto, lebo ju otec bil. Odvtedy ich bitka, ktorú sem-tam dostali, tak nebolela, lebo si vždy spomenuli na Apolienu a jej sestry:

 „Jano,“ reku, „poďže sem. Počuješ, od čoho je naša Apoliena hluchá?“

„Od bitky.“

„Tá tej iste viacej musela zniesť, ako my.“

..................................

 „A ešte, chudina, od ruky otcovej. Ešte keď ťa cudzí, no, to je cudzí, ale otec…“

A od tých čias, kým Apoliena u nás slúžila, aj keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, že Apoliena viac vystála, keď od zauškovania ohluchla a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.

 Keď syn p. Majstra a p. Majstrovej Julko začal rozprávať, Apoliena musela odísť, pretože bola hluchá, a tak vzali druhú slúžku:

Keď Julko mal počať hovoriť, vzali mu druhú slúžku, ale nám bolo Apolieny srdečne ľúto.

Ba, kde sa to ozaj, chúďa, tlčie…?

Ale možno, že už má aj isté miesto, len nikto o ňom nevie…“

Použitá literatúra:

J. G. TAJOVSKÝ: Apoliena. http://zlatyfond.sme.sk/dielo/524/Tajovsky_Apoliena/1(citované 1.5.2016)