Janko Jesenský: DEMOKRATI

 

Hlavné postavy:     Ján Landík – komisár pri okresnom úrade v Starom Meste, zaľúbený do Hany

kuchárka Hana – Myšíková – zaľúbená do Landíka

Želka – dcéra Petroviča – 17 r., meštianske dievča užívajúce si                               život

Tolkoš – mäsiar, ktorý si zakladá len na honore

Dr. Juraj Petrovič – býva na Dunajskom nábreží, advokát, 45 r., krajinský poslanec v BA, vplyvný muž, zakladá si na peniazoch, kariére a mienke iných

Ľudmila Petrovičová – Jurajova žena

Ferdinand Rozvalid – so ženou – bankový direktor

Dubec – generálny direktor obilného syndikátu

Brigantík – okresný náčelník

Farnatý – predseda strany, do ktorej Landík vstúpil

 

Dej: Román Demokrati sa skladá z dvoch častí. Dej prvej časti sa odohráva v Starom Meste, dej druhej časti sa premiestňuje do BA. Román sa začína tým, ako komisár Landík a mäsiar Tolkoš zakladajú spolok „Rovnosť“, podľa ktorého si majú byť všetci ľudia rovní, bez ohľadu na postavenie, zamestnanie, rod, stranu, náboženstvo, rasu a pod.. No nevedeli sa však dohodnúť, koho dajú na čelo tohto spolku. Ani sa nedohodli a v tomto rozpoložení sa rozišli domov, len čo Tolkoš stihol povedať , že sa mu páči Hana, kuchárka u Rozvalidov a neskôr, keď v noci ešte zašiel Tolkoš za Landíkom, aby mu poradil, čo má s Hanou robiť, Landík pochopil, že Tolkoš nemá v „Rovnosti“ čo hľadať. Poradil mu totiž, aby jej to dal najavo, no Tolkoš ho odbil s tým, že akoby to pred ľuďmi vyzeralo, veď by od neho nekupovali mäso (on bol totiž mäsiarom, ktorý síce nemal nejaké vplyvné postavenie, ale mal honor a veľmi mu záležalo na peniazoch a mienke druhých),                veď Hanka je „len“ kuchárka . Landík sa teda rozhodol, že Tolkošovi ukáže príklad: on bude chodiť za Hankou celý týždeň (a predsa je doktor), ukáže sa s ňou pred ľuďmi, ale keď raz uvidí Tolkoša s ňou, odstúpi a prenechá mu ju, len Tolkoš nesmie žiarliť. Landík sa rozhodol, že proste bude demonštrovať za rovnosť. Tolkoš súhlasil, a Landík na druhý deň začal Hanku odprevádzať. Hanka to nebrala na ťažkú váhu, bola zvyknutá na to, že bohatí páni ju často oslovia, no keď zistia, že je chudobná, nechajú ju tak. No tak či tak, zo začiatku bola k Landíkovi veľmi chladná, no on sa nedal odbiť, no skutočne začal rozmýšľať, či robí dobre. No v dohode s Tolkošom pokračoval a na druhý deň zistil, že Hanka rada číta. Rozhodol sa, že jej daruje Tolstého rozprávky. Pomaly ale isto sa mu Hanka začala páčiť, ale začali sa tu i problémy s Tolkošovou obrovskou žiarlivosťou, keď Tolkoš napísal list o Landíkovi a Hanke Landíkovej matke, Landíkovmu šéfovi a tiež anonymne napísal list Hanke, v ktorom opísal Landíka ako človeka, ktorý ju chce len využiť. Landík išiel Hanku zase odprevadiť a konečne sa odhodlá darovať jej knihu, keď v tom stretli okresného náčelníka Brigantíka (Landíkovho nadriadeného) a Landík sa za Hanku veľmi hanbil. Hanka to vycítila a Landík jej daroval knihu, až keď Brigantík prešiel. Landík sa za toto na seba veľmi nahneval, a keď Hanka na ďalší deň neprišla na miesto, kde sa vždy stretli, rozhodol sa, že jej kúpi črievičky, aby mu odpustila. Keď prišiel do úradu, dostal od mamy list: dávaj si pozor na ľudí, s ktorými sa schádzaš, na ženské známosti. Dovtípil sa, že mame predtým napísal Tolkoš, takže zašiel za ním, kde sa veľmi pohádali a dá sa povedať, že ho Landík udrel. V ten večer Landík pochopil, že má Hanku naozaj rád, no Hanka na druhý deň opäť neprišla na ich miesto. Rozvalid ochorel a Hanka poslala po slúžke Milke Landíkovi list. Poslala mu aj nepodpísaný Tolkošov list, kde ho Tolkoš ohovára, a písala mu, že ona sa na neho nehnevá. Landík veľmi ocenil jej čestnosť, no začali tu vystupovať spoločenské rozdiely medzi nimi prostredníctvom Hankinho písma. Porovnáva to s tým, akoby ste videli prekrásne upravené dievča s teľacími topánkami. Krása by zanikla, videli by ste len tie topánky. Zatiaľ sa rozhodol tak, že ak ju Tolkoš vypýta a dostane súhlas, nebude zavadzať, ale až dostane Tolkoš košom, začne vážne premýšľať. V úrade si ho povolal Brigantík, ktorý reagoval na anonymný list od Tolkoša a prečítal mu paragraf, podľa ktorého má Landík: „dbať ba stavovskú váženosť a vystríhať sa všetkého, čo by mohlo zľahčiť úctu.“ Landík mu vysvetlil čo a ako a povedal mu, že demonštroval za rovnosť. Brigantík to veľmi nepochopil a začal ho urážať, že na je len slúžka a podobne. Keď Landík nevydržal a povedal mu, že i jeho milosťpani je len robotníkova dcéra! Landík vedel, že presolil. Brigantík ho samozrejme vyrazil z kancelárie a v jeho očiach bolo vidieť, že bude a myslí na pomstu. (V ďalšej časti Landík spomína na svoje detstvo a mladosť, na ťažký život, keď boli ako rodina bez peňazí. Otec mu zomrel keď chodil do štvrtej gymnaziálky, pred smrťou otec prišiel o miesto dozorného povereníka a direktor peňažného ústavu odpredal otcov majetok. Keďže mama bola dcérou bohatého obchodníka, dostala veno, za ktoré zostal dom, záhrada a kus poľa za domom. Všetko bolo našťastie zapísané na mamu. Landík je veľmi hrdý a peniaze nikdy od nikoho neprosí, ani teraz ani v detstve.) Landíka toto všetko veľmi mrzelo kvôli mame, lebo vedel, ako sa na neho veľmi spolieha. Ona sa samozrejme o všetkom dopočula, i o disciplinárke pre Landíka, i z listu od Tolkoša a išla za svojimi ďalšími tromi deťmi požiadať o radu. Poradila jej až nevesta Milka, ktorá vraví: „Ak je to láska, treba ju láskou vybiť: klin klinom .“ Matke sa nápad zapáčil a tak sa dostal Landík k tetke Kornélii Mikovej na jej breznický majetok, ku ktorej prišla z BA na prázdniny advokátova dcéra – Želka Petrovičová. Dá sa povedať, že s Landíkom si padli do oka a tetka Kornélia hneď napísala Landíkovej mame, že už sa začína láska láskou vybíjať. Jedného dňa sa Landík a Želka šli previezť na bričke s dvomi koňmi a pozrieť si kaštieľ pána Dubca, kde mu Želka porozprávala, čo je Dubec vlastne zač. Dubec (zosobnený nemravník)mal vraj úsmev pre každého, okrem svojej ženy. Tá od neho i s malým dieťaťom ušla do služby, no náhle umrela. On po dieťati nepátral. Ušla od neho kvôli nenávisti, a preto, že boli jeden druhému neverní. No prvý ju smrteľne urazil on. Daroval jej totiž rubín – prsteň, no ona ešte v ten istý deň videla taký istý prsteň u svojej chyžnej, no s ešte väčším rubínom. To bol znak jeho nevery. (Tu si Landík spomenul na červené črievičky pre Hanku, ktoré jej ešte neodovzdal.) A napriek všetkému chyžná u neho ešte býva a podľa Želky si tam žije „ako nejaká kráľovná“. Samozrejme sa s ňou nezosobáši, chce byť voľný. Vraj bol pýtať i Želku, no ona sa vraj za neho nikdy nevydá! Keď ich zrazu naháňa Dubec, no a Landík sa nechce dať predbehnúť, brička sa prevráti a ubolená Želka ide domov s Dubcom. Tu Landík dostáva pocítiť, kto je on podľa nich. Vtedy Landík pochopil, že nikomu sa vlastne nič nestalo, len láska medzi Želkou a Landíkom sa zabila, preto sa rozhodol vrátiť sa do Starého Mesta, kde nastupuje úrad. Veľmi ho začína mrzieť záležitosť s Hankou, rozhodol sa, že črievičky jej predsa len daruje. Ide za ňou a dozvedá sa, že Rozvalidovci pre ten Hankin list od Tolkoša už mäso u neho nekupujú. Hanka má charakter. Landík jej črievičky daroval a vyznal jej lásku. Keď prišiel po tomto čine domov, začal rozmýšľať, koľko výdavkov bude mať a uvedomuje si, že nemá peniaze, keďže bol hrdý, od nikoho ich nepýtal, ale stal sa členom Republikánskej strany maloroľníckeho ľudu. O niekoľko dní dostal i legitimáciu. No i tu dostal od vyššej strany na vedomie, že ešte stále nič neznamená. Bol si vedomý, že už nebude veľmi dlho vykonávať svoju prácu na svojom mieste (Tolkoš ho udal, Brigantík sa na neho ponosoval a Dubec tiež požiadal o preloženie Landíka). Landíkov akt sa teda dostal do rúk dr. Hrnčiarika. Nevedel však, čo má robiť, tak raz zašiel za svojím priateľom Masným, ktorému porozprával, ako dr. Landík dostal disciplinárku (pokarhanie, varovanie), lebo odprevádzal slúžku. No radu, ktorú by potreboval, d neho nedostal. Keď si Hrnčiarika zavolal prezident, ktorý mu povedal, že vo veci Landíka dostal 4 listy: 1. od jeho mamy Kamily Landíkovej, ktorá prezidenta prosí, aby bol Janík preložený inam, čo najďalej od Hanky, 2. od Dubca, ktorý chce tiež Landíkovo preloženie, pretože Landík je arogantný, 3. od generála strany, do ktorej Landík práve vstúpil, a informuje sa, čo je Landík vlastne zač, a 4. od Brigantíka (okresného náčelníka), ktorý tiež žiada Landíkovo preloženie. Prezident však povedal, aby Hrnčiarik rozhodol, on jeho rozhodnutie odpíše. No Hrnčiarik – „ja na ňom žiadnu vinu nevidím.“ Takže vec komisára Landíka ležala a o jeho preložení nebolo ani reči. Medzitým sa Landík bližšie zoznamoval s Hankou a prežívali spolu krásne chvíle. Raz si Landík všimol na Hankinom prste prsteň s veľkým červeným rubínom, ktorý bol vraj dedičstvom od matky. Potom Hanka spomenula svoju minulosť, že bola 16 rokov v štátnom domove, tam mala akúsi chorobu, nemohla hýbať rukami (preto mala také písmo), no a keď sa Landík spýtal na otca, zistil, že Hanka ho nepozná, no v matrike je zápis Dubcová. Čiže jej otcom je Dubec, t.z. – ona je teda Dubcovou dedičkou. Raz, keď šla Hanka s priateľkou Milkou pozrieť domov Landíka, prichytil ich tam Hankin zamestnávateľ Ferdinand Rozvalid, za čo obe vyhodil zo zamestnania. Obe šli domov. Hanka do Lovásoviec, no s Landíkom sa nestihla ani len rozlúčiť. Rozvalid sa hneď šiel na Landíka sťažovať a zrušil mu zmenku na 500 Sk. To, že sa Rozvalid sťažoval, znamenalo 5. list pre prezidenta, ktorý už nakoniec Landíka preložil do BA. V BA sa práve oslavovali rôzne jubileá a práve Landík sa ponúkol privítať indického kráľa Bahadura, ktorý mal prísť. Potreboval však kroje, nuž zašiel poprosiť Želku o pomoc. Rodina Petrovičová totiž bývala v BA. Želka samozrejme pomohla, no keď loď indického kráľa šla cez BA, kráľ spal, takže úplne všetky prípravy boli vlastne zbytočné. No zbytočné ako zbytočné, Landík sa dostal do novín, tak isto získal politický vplyv a rodine Petrovičovcov sa zdal sympatický. Autor sa vracia k Hanke, ktorá za Landíkom smúti.

 

II. časť:

Sa začína charakteristikou dr. Petroviča, ktorého mrzí, že jeho veci v programe sú až na 30-tom mieste, keď ich papagáj Lulu povedal 3 krát „Bozkaj ma“ vtedy pochopil, že sa isto niečo deje. Po vzájomnom obviňovaní s manželkou vysvitlo, že to nebol ani jeden z rodičov, ale Želka a Landík a rodičia, ktorí ich dvoch neskôr počúvali za dverami počuli, ako Landík povedal, že on vie, aký je v tomto dome malý pán, že on nechce kradnúť skvosty ako je Želka a v žiadnom prípade ju nechce využiť pokaziť. Petrovič si vtedy povedal, že Landík je čestný chlapec a on ho bude podporovať. Neskôr, keď sa Želka dozvedela, že rodičia počúvali vtedy za dverami, náramne sa nahnevala. Ďalej sa Petrovič s manželkou sťažujú Landíkovi na žobrákov, ktorých je stále viac a koľko jeho rodinu len stoja peňazí. No o Petrovičovi bolo známe, že večne frfle, ale zato peniaze dá. Neskôr autor ukazuje na svojich presne charakterizovaných postavách, ako oni chápu vlastne celú politiku: napr. predseda strany Farnatý, do ktorej Landík vstúpil, raz vravel Radlákovi: že nie je dôležitá ústupčivosť, pokora, láska či odpúšťanie, ale moc. Keď proste nemáš moc, si nikto. (Autor teda demokratické názory dáva do pozadia, no oni sú témou.) A keďže  sa blížili voľby (mali byť začiatkom budúceho roku, ale to bola tajnosť, ako i tento rozhovor) do Národného zhromaždenia, predseda Farnatý sa samozrejme snaží získať peniaze pre svoju stranu, teda prosí Radláka, nech zájde za Petrovičom, a poprosí ho. Radlák síce súhlasil, ale až keď mu predseda sľúbil, že Radlák bude kandidovaný za poslanca. Takto bolo približne dohovorené, že si získajú a podložia nohu opozičnému časopisu Bojovník, orgánu nespratnej strany radikálov, a tým i celej politickej grupe. A tak sa Radlák vrátil z Prahy do BA, a začal v duchu premýšľať: uvedomil si, že vôľa ľudu sa nemení, že sa menia len kandidáti, vodcovia sa nemenia. Za toto sa vlastne i pohoršuje, lebo si uvedomuje, že takým „rozumom národa“ ako sú oni, by mohli byť aj mladí. Menia sa totiž len tí, čo nevedú: a to rôznymi spôsobmi, buď ich pošlú do súkromného život, alebo ich pošlú preč tak, že ich znova kandidujú, ale na 35-tom mieste. A to všetko by sa podľa Radláka dalo spraviť i bez volieb, a nemuseli by sa vyhadzovať milióny korún a tak či tak by sa vedelo, ako obyvateľstvo zmýšľa. No keď si už v nejakej tej strane, treba si ju vážiť. Potom zašiel teda za Petrovičom, ktorý súhlasil, že peniaze dá a koľko? To vraj závisí od výsledku vyjednávania s radikálmi. Čím budú drahší, tým viac, čím lacnejší, tým menej. Vtedy si Petrovič začal (možno hlúpo) uvedomovať, že bude poslancom a to nielen krajinským (ako je teraz), ale ríšskym. Petrovič teda dostal poverenie, aby radikálov ak sa nedajú získať, rozbil. No jeho manželka je radikálna vlastenka. No ona len žartuje, pretože keby to bola ozaj pravda, musel by sa s ňou kvôli tomu dokonca rozísť. No Petrovič á na vlastenectvo iný názor: Masa chce vidieť, chytiť, držať, mať, z čoho možno žiť – a to tu na zemi, predovšetkým doma. A toto je naše vlastenectvo. Vlastenci sme my. Teda on a jeho strana, len radikáli nie. Potom sa predsedovia a príslušníci strany stretli svorne v klube, kde sa malo hovoriť o kandidovaní, i o budúcich voľbách. Medzi prítomnými padalo mnoho názorov, medzi ktorými bolo povedané, že do NZ príde mnoho nových, medzi ktorých patrí i Petrovič. Keď medzi prítomných prišiel okresný tajomník z Starého Mesta, pán Mikeska, so správou, že Rozvalid, direktor banky, sa podstrelil. No mnohí prítomní ho nepoznali (, no urobili si na neho mienku, že keď sa direktor v banke strieľa, je iste len zlodejom, a v duchu vyčítali Radlákovi, že ho označil ako straníka. A v novinách sa tiež o tom nič nepísalo len preto, pretože Mikeska a spol. brali ohľad i na banku, i na stranu. A prečo to naozaj urobil: podpísal niečo, čo nemal, no bez prečítania: Rozvalida teda „zabila“ skutočná politická zmenka na 500 tisíc Sk, ktorú vyplatila jeho banka veľmi vplyvnému, ale pomerne chudobnému verejnému činiteľovi na založenie akéhosi Družstva na zdieranie a vyrábanie kože. Žíranti (?) boli traja boháči, zmenka ináč celkom dobrá, krátkodobá, 6-mesačná, nie pre potomkov. Rozvalid nechcel vplyvných pánov uraziť a neprotestoval ju pri jej vzniku. Aj si myslel, že keď bude niečo on, či banka, či strana potrebovať, oni potom tieto žiadosti podporia. Samozrejme traja páni na zmenke nie sú zo strany, do ktorej patrí i Mikeska i Petrovič i Rozvalid a p. Banka je našťastie v rukách ľudí, čo nepatria do strany, v ktorej sú tí traja. Revízori potom prišli na bezcenný papier a rozkázali žalovať prijímateľa s tým, že ak sa suma od neho nedostane, musí platiť ten, kto zmeškal protest – Rozvalid. A toto nevydržal, preto sa podstrelil. No neumrel, našla ho totiž v dome Hanka, ktorá zavolala lekára, ktorý povedal, že má prebitú hlavu, no ale panej že vypovedúva srdce. Petrovič sa začal na žírantov rozčuľovať, no a nakoniec sa dozvedel, že tí traja ani len prstom nepohli. To už bolo poburujúce. Potom sa Mikeska zastal Rozvalida, nech i jeho kandidujú na nejakú funkciu, že to by ho postavilo na nohy, veď je predsa nevinný, no neuspel, pretože všetci okolo mali na Rozvalida zlú mienku (vraj chce byť nóbl na cudzí účet). No Petrovič sľúbil, že s predsedom o tom napriek všetkému prehovorí. Prichádza predseda: ktorý mal vzhľadom na program strany veľmi dobrú reč: vraj treba všetky rady zomknúť v jednu veľkú silu, zoskupiť všetky energie, a to pre: Blahobyt sedliaka! Základom je totiž sedliak, náš sedliak je naše vojsko. A vojsko preto musí byť sýte! To je prvá podmienka. Politika predsedovej strany je vraj veľmi prostá, a preto cely predsedov program má byť spoločný bez ohľadu na jazyk, vieru, na pole pôsobnosti. A voličmi sú nielen Slováci, ale i Česi, Maďari i Nemci, katolíci, luteráni i Židia. No niečo z predsedovej reči sa mnohým prítomným nepáčilo: proste oni chcú jeden národ: (sedliaka ozdobiť národnými stuškami). Prejav bol dlhý, no jeho hlavným bodom bolo: išlo o taký volebný kraj, kde bolo mnoho Maďarov (mnoho Maďarov – mnoho hlasov), ktorých chcel predseda na svoju stranu získať. Až teraz vysvitlo, prečo si majú byť všetci rovní. On chcel totiž všetkých spojiť v jedno ČSR! A predsedníctvo teda v tomto volebnom kraji kandiduje na prvé miesto spoluobčan Ökrösa (Maďar) na druhé miesto Petroviča, na tretie miesto Radláka. No s týmto prvým miestom nebol nikto spokojný – chceli slovenského kandidáta. No predseda vraví: komu sa nepáči, nech nás opustí, no nik sa nehol. Na koniec bolo kandidovaných 15 (rátalo sa s 3) a Radlák sa nahneval na Petroviča, lebo ho preskočil. Petrovič bol veľmi šťastný a spokojný so sebou a uvedomil si, že teraz treba byť ku každému milý, i k žobrákovi – každý má volebný hlas. Keď sa o tom bavil so ženou, bola veľmi prekvapená – veď oni chcú spojiť vlastencov s Maďarmi a to je ako oheň a veda a dokonca jej muž je kandidovaný za Maďarom. Maďar ich vedie! To sa jej už vôbec nepáčilo, aj keď jej povedal, že ich vedie predseda. No mala pravdu. A hlavná vec, že chce drobiť radikálov, ale kandiduje Maďara. Mala pravdu a to ho hnevalo. Potom prišla Želka i manžel s nápadom, aby Landík chodil do Petrovičovej kancelárie a pomáhal mu. Ptrovičovi sa to nepáčilo – chcel to prekaziť. Rozhodol sa kandidovať Landíka na úplne posledná 36. miesto. Landík teraz pracoval na krajinskom úrade, kde ho každý poznal, a bol veľmi obľúbený a podľa neho pri voľbách, kto a akú stranu volí, tajnosti netreba. Veď by to nebola rovnoprávnosť! Potom prišiel za Landíkom Mikeska a porozprával mu o Rozvalidovi a poprosil ho o podporu, pretože keď sa zastal o Rozvalida, nestal sa zrovna obľúbeným (chce, aby sa Landík za Rozvalida prihovoril za Petroviča). Tak isto mu povedal, že čo sa týka peňazí, tak Rozvalidovi chcela pomôcť len Hanka, dokonca i vlastná strana sa mu otočila chrbtom. Povedal mu o tom, ako sa Hanka vrátila k Rozvalidovcom a ona je jediná, čo vniesla do ich života trocha radisti. A Landéka dáva Hanka pozdravovať. Landík bol šťastný, no trápili ho výčitky, že hoci ju má rád, ani raz jej nenapísal. Dal jej po Mikueskovi odkázať, že za ňou iste príde. Mikeska ho však varoval, aby sa s jej citmi, ju by to veľmi bolelo. Súhlasil. Potom začal uvažovať o Želke a pomaly si uvedomuje, že Hanku má asi radšej ako Želku, aj keď to do teraz tak nevyzeralo. Vyjednávanie Petroviča s radikálnou stranou trval dlhšie, Petrovič sľuboval dva mandáty a financovanie časopisu Bojovníka 200 tisíc korún. Potom ešte pridal 30 tisíc + jeden mandát (iní totiž dávali viac) so slobodnou opozíciou proti vláde – to bolo viac ako treba, obchod bol dojednaný. Predseda strany Petrovič pochválil a vtedy Petrovič navrhol kandidovať Landíka na 36. miesto. OK. No Landík s tým nesúhlasil. No nakoniec sa dal prehovoriť. Nasleduje krajinské výborové zasadnutie, kde sa navrhovali spolky a delili sa peniaze, ktoré mali byť spolkom pridelené. Blížili sa voľby. Ľudia si mohli vyberať z číslic kandidujúcich strán od 1 do 21. V meste, či na dedinách, všade samé plagáty, čísla, sľuby a oznamy. Každá strana mala svoj smiešny pokrik, či heslo, a rôzne strany ohovárali svoje konkurenčné strany. Petrovič a jeho strana je číslo 4. voliči už pomaly ani sami nevedeli, čo vlastne chcú: ráno boli jednotkári, na obed štvorkári, podvečer sedmičkári, podľa chuti. Akého ma chceš, takého ma máš. I Landíka poslali rečniť a to do Starého Mesta. Aspoň uvidí Hanku. Petrovič ho však pred odchodom poučoval: rečniť bez teórií, iba ak viera v Pána Boha. Na to ľudia dajú. Nehovoriť o práci, to nemajú radi – proste mal klamať a sľubovať. To sa však Landíkovi nepáčilo, nechcel klamať. No to Petroviča nezaujímalo, teraz je dôležité získať čo najviac hlasov. Beriem z každého programu to, čo sa národu najlepšie páči a všetky sľubi sa môžu splniť len vtedy keď pôjdu masy za nami. V Starom Meste nebolo prakticky nič nové a Rozvalid mal pocit, že nemá prečo žiť. Stále premýšľal, ako sa to všetko stalo. Uvedomoval si, že všetko ale úplne všetko čo má, mu vezme exekúcia, už nevládal. Iba Hanka bola radosťou v tom dome, až manželka začala na ňu žiarliť, preto navrhla, aby si ju adoptovali a Hanke to bolo vlatne jedno, len nech im spraví radosť. Vtedy však Hanka povedala, že ona otca má, no keď prišiel do mesta Petrovič, rozhodol sa Rozvalidovi pomôcť. Nebude za to chcieť nič, len to, že vec využije politicky. Urobil preto 4 (číslo jeho strany) splnomocnenie: 1. Neoprávnené zbohatnutie. Peniaze vložili do podniku, teda podnik sa na vašu škodu obohatil, je materiálne zodpovedný, a musí peniaze, čo Rozvalid za nich zaplatil, vrátiť. 2. Splnomocnenie pre adoptáciu, 3. Otca máte a predsa nemáte – vybaviť, aby Dubec Hanku nechcel, 4. penzia pre Rozvalida. Neskôr Petrovič poradil Mikeskovi, aby si peknú Hanku vzal za ženu. Veď ju ľúbi. No Mikeska vraví, že Hanka čaká na Landíka. Vtedy sa Petrovič na Landíka nahneval, že on sa rozhoduje medzi obyčajnou kuchárkou a Želkou! Keď to povedal doma, Želka zostala veľmi nešťastná. Veď dal pred ňou prednosť kuchárke! Nuž s ním nechce mať nič spoločné, dá mu pokoj, a dá mu najavo, že bol k nej nešetrný. A keď zistila, že Dubec je Hankin otec, nemohla sa z toho spamätať.  Potom nastal zaujímavý spor o Hanku medzi Landíkom a Mikeskom, no Hanka si „bez boja“ vybrala Landíka. Vo voľbách prešli len dvaja „sedliaci“ – Ökrös a Petrovič. Veľká nespravodlivosť pre Radláka! Petrovič sa potom veľmi tvrdo chytil svojho prípadu so 4 splnomocneniami. Uvedomil si, že Dubec možno dávno zabudol, že Hanka vôbec existuje a je jeho zákonnou dedičkou. Rozhodol sa teda o Dubcovi vypovedať. A to u tetky Kornélie. No ona na Dubca spomína v zlom, lebo raz ju oklamal v istej veci s tabakom. No poradila mu, nech sa obráti na pani Mahulienu Činčarovú, majiteľku rubínového prsteňa. Ona vraj vedie domácu matriku. No v nej Hanka zapísaná nebola. Zistil však, že Dubec má 12 detí. No Petroviča veľmi potešilo, keď zistil, že Dubec sa zaujímal o Želku. Lebo Dubec má peniaze a vplyv. Za ženícha by bol dobrý. A „neni“ ani starý. Je v Petrovičovom veku!!! Raz však, keď nechtiac demonštroval so študentmi kvôli protikresťanskému filmu, rozprával nahlas a verejne o tom, ako si proste Slováci dajú šliapať po hlave a sme hlúpi, že sa proti tomu neozveme. Toto bola tá určitá moc chvíle, keď sa poslucháčom zapáčil. A Petrovič sa znova presviedčal, že je v ľuďoch národný cit a že tento cit, keď je vtkaný do reči, býva najúčinnejší. Že nezahynula myšlienka o národnom povedomí, akokoľvek sa usilujú ju znehodnotiť! Neskôr sa zasa Radlákovi znepáčilo, že ho Petrovič predbehol a rozhodol sa mu pomstiť, čo sa mu však veľmi nepodarilo. A bolo prakticky isté, že Radlák vypadne. Bolo po voľbách, prestávala domáca demonštrácia a na druhý deň sa ,al odohrávať futbalový zápas FC Sparta proti Herkulesovi. Na zápas prišli i reprezentanti úraov, v prvom rade sedel Petrovič, vedľa neho Dubec. Teraz by bola préležitosť dozvedieť sa, či nezabudol na svoju dcéru Hanku. Dubec o nej vedel a vysvitlo, že preto nie je vedená v domácich matrikách, lebo sa s ňou celkom osobitne manipuluje a jej prichodiace mesačné sumy sa ukladajú pod menom Mahuliena Činčárová. Svoju dcéru Hanku teraz ani nechce vidieť, lebo má vážny záujem o Želku, čo Petrovičovi veľmi lichotí. Na zápase bol i Landík a spomínal na to, ako sa pred zápasom bavil so Želkou, ktorá mu vyčítala, ako sa k nej správal, ale nech a hovorí mu: Choď si len za svojou kuchárkou. Rovný s rovnými! Toto by Landík nebol od nej očakával. No i on jej povedal, aby si Želka neprišla s Hankou do rodiny a to skrze Dubca. A pomyslel si: koniec hry s tebou. Prešiel rok – bola jeseň. Landík a Hanka sa zosobášili a nasťahovali sa do bytu vdovy Estery (žena, ktorej Petrovič v minulosti pomohol). Petrovič začal byť nespokojný, lebo si uvedomil, že ani doma nie je diktátorom, Želka sa i proti zákazu stala tajomníčkou Spolku sympatizujúcich s červeným Španielskom a začala chodiť s Dubcom. Petrovič má výhľad i na ministerstvo, Rozvalidovi vyhral 2 procwsy, pričinil sa, aby bol vo finančnej komisii, Landíkovi tiež pomáhal, málo chýbalo, aby bol v parlamente a román sa končí tak, ako Landík radí Hanke, aby bola k Želke dobrá, ale hlavne nikdy od nej nič nepýtala, a to aj keď sa vydá za Dubca. Totiž bude Hankina macocha.

 

 

Námet: - slovenské malomesto v 20.r. 20.st.

             - spoločnosť československá, v čase, keď sa budovala 1.ČSR

             - spoločenský život, veľkomesto – BA

 

Téma: - charateristika hlavného hrdinu (a autobiografia) Landíka a charakteristika ostatných hlavných postáv

            - vzťahy medzi rôznymi spoločenskými vrstvami

            - osud/životné osudy rodiny Rozvalidovcov a Petrovičovcov

            - určitý ľúbostný trojuholník medzi Hankou, Želkou a Landíkom

            - politické pozadie

            - osudy ostatných zastupiteľov politických strán

 

Konflikt: - u Petroviča, ktorý by pre peniaze obetoval šťastie svojej dcéry Želky

                - u ľudí, spoločenských vrstiev, ktorí rozdielne chápu slovo demokracia

                - u Rozvalidovcov, ako do domu bývalého vplyvného bankového direktora dokáže priniesť šťastie obyčajná slúžka

                - u Landíka, ktorý si za ženu vyberá síce chudobnejšie dievča, no ono má charakter

                - morálny: založený na rozpore, čo si postavy myslia a čo naozaj hovoria

 

Idea: - autor odsudzuje pokrytectvo, malomestskú pretvárku

 

Jesenský – sa pridŕžal koncepcie celku

-          dôležitý národ – jednota národa

DEMOKRATI – neželateľný politický rozklad národa

-          idea rovnosti; autor prehodnocuje každú časť sujetu

 

Jégé – SVÄTOPLUK – diel rodu, národa

-          Svätopluk sľúbi svoj rod, no koná tak, že sa v úsilí o národnú štát dostáva do rozporu so sebou samým

-          celok: objekt + subjekt

Kukučínov realizmus – symbolický – alegorický

 

Jesenský – DEMOKRATI – parodizmus rozprávania

Jégé – dôraz na postavu

-          sujet je chápaný ako náhoda indivídua

-          vášeň, ctižiadostivosť

-          morálne stanovisko jeho románov

-          hrdina je dynamicky sujetovým prvkom

Kukučín – symolický realizmus

Jégé – pozotivizmus + naturalizmus

Jesenský – impresionizmus

 

Jégé – motív vlasti

- vladár má byť levom (silný) a líškou (úskočný)

- 3 časti sujetu

- dáva prednosť politike pred erotikou

- román machiarellizmu

- Jaroslava má byť popravená, lebo jej umrel snúbenec

- idea je najdôležitejšia