JÁN SOLOVIČ (nar. 1934)

Rozhlasový, televízny a divadelný autor, organizátor. Do roku 1990 pracoval v riadiacich funkciách. Jeho tvorba má prevažne publicistické črty, reaguje priamo či nepriamo na aktuálne problémy našej spoločnosti optikou straníckeho funkcionára. Je typom angažovaného spisovateľa, ktorý nevedie výraznú deliacu čiaru medzi vlastnou umeleckou a politickou činnosťou. V prvom období sa venoval radšej komédiografii: Posledná hrmavica (1955), Nepokojná mladosť (1957), U nás taká obyčaj (1960), Strašne ošemetná situácia (1968), Žobrácke dobrodružstvo (1970), Veža nádeje (1972), v tomto pokračuje až dodnes: Pozor na anjelov (1978), Peter a Pavol (1985). S narastajúcim záujmom o denné premeny v krajine píše hry, ktoré na ne nadväzujú, zjednodušene hľadajú ich zmysel: Polnoc bude o päť minút (1958), Meridián (1974), Strieborný jaguár (1975), Zlatý dážď (1976), Právo na omyl (1981), Príliš odvážny projekt (1987). Niekedy sa vracia do histórie, napr. Zvon bez veže (1983). Spomedzi rozhlasových hier spomeňme: Toruňský génius (1953), Ruky pre Luciu (1962), Rekomando (1968). Z televíznych scenárov získali najväčší ohlas Kar na konci roku (1963), seriál Straty a nálezy (1975), Dosť dobrí ľudia (1970).

Ján Solovič: Polnoc bude o päť minút

Hra v dvoch častiach s prológom a epilógom, 1962

Osoby: 11 m, 4 ž

Scéna: železnica, dopravná kancelária, výmenárska veža, prokurátorova pracovňa, priestory nemocnice

Odohráva sa po železničnej katastrofe.

Prvé zistenia vyšetrovacej skupiny, ktorá prišla na miesto hneď po zrážke vlakov, ukazujú, že na vine bol starý výmenár Bieň. Našli ho vo výmenárskej veži v bezvedomí a skúška dokázala, že požil alkoholický nápoj. Do vyšetrovania sa po boku Prokurátora zapojí tajomník okresného výboru komunistickej strany Holecký, ktorý chce predtým, ako odoberú Bieňovi stranícku legitimáciu, poznať všetky podrobnosti prípadu. Bieň je starý poctivec, nikdy nepil a je nepredstaviteľné, že by mohol svojou nedbanlivosťou zapríčiniť takéto nešťastie. Nevie sa brániť, nerád sa sťažuje, ale postupne predsa vyjde najavo celé pozadie. Jeho organizmus už bol vyčerpaný dlhoročnou prácou. Na naliehanie manželky sa išiel dať vyšetriť k lekárovi. Lenže tam sa začala jeho niekoľkodňová anabáza, počas ktorej ho posielali z jednej ordinácie do druhej, z nemocnice do nemocnice. Nerozumel celému nezmyselnému zbyrokratizovanému mechanizmu liečebnej starostlivosti a ešte predtým, ako sa konečne dostal k tomu správnemu lekárovi, musel unavený zastúpiť v práci svojho mladého kolegu. Tesne pred polnocou mu prišlo zle a on v zúfalstve vypil neznáme kvapky, ktoré mu priniesla manželka. Padol do bezvedomia a katastrofa bola nevyhnutná. Kto je vinníkom? Nie poctivý starý človek, ale ľahostajnosť, byrokracia, ľahkomyseľnosť, nezodpovednosť zainteresovaných, ktorí mali urobiť všetko pre to, aby železničná doprava bezpečne fungovala. Vinní sú svojím dielom všetci, ale priamo zodpovedný za zrážku vlakov vlastne nikto. Táto pôvodne rozhlasová hra inklinuje k aktuálnej publicistike a odhaľuje odľudštený mechanizmus, zatláčajúci človeka do postavenia bezbrannej obete a spôsobujúci veľké, nenahraditeľné škody.

Ján Solovič: Strašne ošemetná situácia

Veselohra v dvoch častiach, 1968

Osoby: 3 m, 4 ž

Scéna: obývacia izba

Odohráva sa v súčasnosti.

Dominika Háčika ktosi v noci prepadol a rozbil mu hlavu. Všetci si myslia, že to bol niektorý z chovancov polepšovne, ktorá je umiestnená v meste. V Háčikovej rodine to vyvolá rozruch a pobúrenie. Rozhorčená je hlavne manželka Angelika, aj babička Anastázia Kačková. Háčikove dospievajúce deti tento fakt prijímajú akosi ležérnejšie, zaujímajú ich viac vlastné pubertálne problémy. Radovana športový klub, Milicku nadchádzajúca návšteva nápadníka z Juhoslávie. Dominik Háčik prekvapí rodinu nevšedným činom. Do domácnosti dovedie z polepšovne na prevýchovu Cyrila Muchu. Manželka je zhrozená, veď to môže mať zlý vplyv na vlastné deti. Ale Háčik tvrdí, že prevýchova je najlepší spôsob, ako v budúcnosti zamedziť zločinnosti mládeže. V komickej nočnej scéne sa príbeh vyhrotí. Milicka sa potajomky rozpráva s Cyrilom a pritom ju prichytia dospelí. Do toho sa neskoro nad ránom vracia domov Radovan. Cyril, dohodnutý už vopred s Dominikom Háčikom, z Radovana pred svedkami dostane priznanie, že to bol on, Háčikov syn, čo rozbil otcovu hlavu. Chovanec polepšovne sa potom s iróniou vracia tam, odkiaľ prišiel, aby sa vraj v takej rodine nenarušila jeho výchova. Vo všeobecnom zmätku odchádza demonštratívne s Juhoslovanom aj Milicka.

Dospelí ostávajú bezradne stáť... Pokrytecká morálka dostane príučku. Navonok usporiadaná rodina skrýva pochybenú výchovu detí. Ich bezcitnosť vedie až k zločinom. Malomeštiacke maniery Háčikovcov sa prejavujú v tolerancii k vlastným chybám a v netolerantnosti voči iným, v tomto prípade chovancom polepšovne. Konflikt staršej a mladšej Háčikovskej generácie nevyznieva priaznivo ani pre jednu z nich. Deliaca čiara nevedie medzi dvoma vekmi, ale medzi tými, čo zachovávajú etické hodnoty a tými, čo majú dvojakú morálku.