Vypracovala: Mgr. Halušková

 

 

 

Literárny druh: lyrika
Literárny žáner: zbierka básní
Literárne obdobie: Slovenská literárna moderna

- na motívy básní vplýva vedomie básnika spoločenskej a osobnej krízy
- pocity smútku, samoty, osamelosti, opustenosti, beznádeje, zúfalosti, sklamania
- obrazy prírody, ktoré vyjadrujú stav jeho duše: čierna noc, havran, šedá hmla
- svoj život prirovnáva k sivej mútnej kaluži a čiernej noci
- jeho básne sú hlboko precítené, poznačené životom, vždy písal len o tom, čo osobne prežil, každá báseň je úprimnou spoveďou
- povedal: „No nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo.“
 
-  témy básní: ľúbostný cit (Aminke, Už je pozde, Plachý akord), spomienky na matku a domov (Vesper dominicae), príroda (Topole, Zmráka sa) a úvahy nad vlastným životom a osudom.


Už je pozde – obraz prírody, stav duše -tichý, čakajúci, stiesnený; použitie lexikálnych bohemizmov -pozde, pozdný, zrovna, siný, obličaj – je neskoro na zmenenie situácie, láska ostáva nenaplnená, lebo básnika niečo zabrzdilo – pocit viny za to; symboly: mraky – zašlá láska, mesiac – láska, tiene – neplnohodnotní ľudia, trúbenie hlásnika – volanie po láske; opäť využíva prír. motívy, prežíva pesimistické obdobie

 

Topole – symbol utrápených ľudí, smútku

Ľudia majú častokrát ťažký osud, ale stále v sebe prechovávajú hrdosť (ako básnik), majú zlé podmienky na život, ale nevzdávajú sa. „ošarpaný havran do noci“ – smútok, bolesť, utrpenie, tragizmus. V básni sa prelína osobná tematika s prírodnou, použitá paralela medzi topoľmi a básnikom, ľuďmi. Na začiatku básne sú topole mocné, vysoké, ale postupne sa z nich vytráca život. Úpadok je zdôraznený začiatočnými veršami prvých troch strof. Autor prirovnáva topole k sebe, už nevládze vzdorovať smútku, prepadá mu, duševne sa opúšťa, upadá a zhoršuje sa jeho stav. V básni taktiež nájdeme kontrast medzi výzorom topoľov v prvej strofe a v ďalších dvoch strofách.

 

Vesper dominicae (Nedeľný večer; večer Pána) motív rodného kraja, láska k nemu; „túli sa k zemi…“ – skromnosť Slovákov, ticho a pokoj v prírodnom prostredí; „matička moja…“ – spomienka na mamu, úcta a láska k nej; „čelo vráskami zryté…“ – opis mamy, jej lásky a starostlivosti, ťažký život; „až dobré oči…“ – motív lásky k synovi „však stará kniha…“ – sila viery, vie ju znovu utíšiť
Báseň je úplne osobná (básnik sa snaží vyrovnať s odlúčením od svojho rodného kraja, písaná v čase, kedy bol ďaleko od domova), píše sa v nej o domovine („dedinka biela“ – symbol čistoty, lásky, detstva a svetlých spomienok), o matke, ktorá je básnikovým svetlom. Spomienky autora na konci básne matnejú, dedinku zahaľuje súmrak a v jeho duši nastáva pokoj.

      Z formálneho hľadiska má báseň nepravidelné strofické členenie, voľný verš a nepravidelný rým. Kontrast (v čierňavých horách dedinka biela), personifikácia (dedinka biela túli sa k zemi), inverzia (vráskami zryté), epizeuxa (díva sa, díva), epitetón (zažltlé listy; tenuškým hlasom), pleonazmus (vždy väčší, hustší), metafora (starostí tiene vždy sedia na ňom).