Dominantným pojmom 20. a 21. storočia je „človek“. Človekom a jeho vývojom ako aj jeho psyché sa zaoberá veľa vedných disciplín, no predovšetkým psychológia, sociológia, medicína a iné spoločenskovedné disciplíny. Každá z týchto vied sa zaoberá istým aspektom „človeka“ a prejavom človeka. Žiadna z nich neskúma človeka ako celok. O to sa pokúša práve filozofická antropológia. Táto veda však skúma otázky, na ktoré všetky ostatné vedy nedávajú odpoveď. Sú to otázky typu „čo je človek?“, „kto je človek?“, „čo robí človeka človekom?“, „čo je podstata človeka?“ či „aký je zmysel človeka?“. Filozofická antropológia sa teda snaží o postihnutie podstaty a celosti človeka ako takého. Pojem antropológia pochádza z gréckeho slova „tropos“ a „logos“. „Tropos“ = „človek“, „Logos“ = „veda“. Antropológia nebola za vedu uznaná okamžite. Vyvíjala sa ako súčasť biológie v 18. storočí a za samostatnú vedu bola uznaná až v 20. storočí. Antropológia sa zaoberá výskumom človeka nielen v jeho biologickom, ale aj abstraktnom zmysle. Je to teda veda, ktorá sa snaží pochytiť človeka v jeho komplexnosti a súvislostiach a takto ho aj prezentovať. Keďže predmet výskumu antropológie je veľmi široký, rozdeľujeme ju do 3 základných vedných disciplín a to sú nasledovné:


  1. Antropológia prírodovedná – táto disciplína je typicky biologická. Skúma človeka v jeho prírodných danostiach. Teda jeho fyzickú stavbu, vývoj ľudstva, typické znaky jednotlivých rás človeka. Skúma aj rod človeka a jeho pôvod.


  1. Antropológia kultúrna – skúma človeka a jeho psyché vzhľadom na jeho kultúrnosť. Skúma sa prejav kultúrnosti človeka voči prírode a všeobecne k okoliu a jeho následné kultúrne vyjadrenie.


  1. Antropológia sociálna – je to vedecká disciplína venujúca sa predovšetkým duchovnému rozmeru človeka. Venuje sa aj formám náboženského spolužitia a formám spoločnosti istého vierovyznania.


Všetky 3 druhy antropológie sa snažia uchytiť človeka v jeho komplexnosti pričom sa všetky tri prekrývajú. Skúmajú človeka z pohľadu anatomického, fyziologického a psychologického. Filozofia je veda, ktorá sa snaží o komplexnosť a tak je tomu teda aj v prípade filozofickej antropológie. Antropologické problémy však nie sú nové. Človekom a jeho podstatou sa zaoberajú už filozofi starovekého Grécka. Človeka nazývajú „animal rationale“ (lat. – rozumný živočích). Rozumným ho nazývajú preto, lebo je pre neho charakteristický „logos“ (gr. – rozum). Starovekí grécky filozofi považovali človeka za jednotu tzv. animality a subjektivity.

Pod pojmom „animalita“ sa rozumie vlastnosť telesnosti, či fyzickosti. Človek má živú telesnú schránku, ktorá sa rodí, vyvíja sa, starne a nakoniec umiera. Táto vlastnosť je spoločná so všetkými ostatnými živými tvormi na zemi. Pod pojmom „subjektivita“ sa chápe naše transcendentálne „JA“. Toto „JA“ vníma samo seba, uvedomuje si samo seba a tiež svoje vlastné konanie a uvedomuje si aj okolitý svet. Transcendentálne „JA“ sa prejavuje prostredníctvom schopnosti prežívať, cítiť a myslieť.

Množstvo starogréckych filozofov ako napr. Platón, Aristoteles, Zenón alebo Pytagorus považujú človeka za niečo viac ako len živočícha. Je to živočích, ktorý si uvedomuje seba a preto nie je zvieraťom, ale niečím vznešenejším. Animalita a subjektivita sa ako vlastnosti človeka dopĺňajú a vytvárajú novú dimenziu „človeka“. Biologickosť človeka je teda presiaknutá transcendenciou, čo dáva existencií človeka nový charakter.

Animalita a subjektivita však nie sú jediné atribúty človeka. Človek je totiž tzv. „tvorcom“. Tvorcom, lebo vytvára svoj vlastný život, vedie ho a smeruje tam, kde si myslí, že by smerovať mal. Človek nie je však len tvorcom svojho vlastného života, ale aj života spoločnosti v ktorej žije. Tvorí jej históriu a mení dejiny. V rámci svojej vlastnej činnosti nadväzuje vzťahy so svojím blízkym a aj vzdialeným okolím a tieto vzťahy udržuje a vytvára nové. Mnohí filozofi nazývajú človeka „činným tvorom“. Celá existencia človeka vo svete je vlastne existencia činnosti. Bytie sa prejavuje činnosťou a činnosť človeka tvorí históriu a dejiny. Ľudská činnosť má niekoľko charakteristických čŕt a to sú:


  1. cieľavedomosť – každá ľudská činnosť je motivovaná istým cieľom. Neexistuje činnosť človeka, ktorá by bola bezcieľna. Všetko, čo človek koná má istý cieľ, ktorý potrebuje byť splnený. (Aj keď sa činnosť zdá bezcieľna, nie je to tak. Za každým činom je cieľ, ktorý má byť splnený)

  2. predmetná zameranosť – každá činnosť je zameraná na istú oblasť, ktorú chcem vykonať, alebo v ktorej konám isté činnosti.

  3. moment tvorivosti – Keď má človek istý cieľ musí nájsť istú formu jeho realizácie. V tejto fáze človek hľadá riešenia ako cieľ naplniť a zrealizovať. Jeho nápady a myslenie mu pomáha túto úlohu naplniť a človek sa stáva tvorivým.


Časovo-priestorová dimenzia – je pre človeka charakteristická, lebo ho fyzicky ohraničuje. Človek zároveň dokáže – vďaka svojmu intelektu – poznať minulé, súčasné a vyvodiť isté budúce. Vie teda prechádzať medzi viacerými časovými dimenziami. Táto vlastnosť sa nazýva dejinnosť a je významnou črtou osobnosti človeka. Priestorová dimenzia je pri tom považovaná za reálnu existenciu človeka v spoločnosti.



Zopakujte si:
1. Definuj Antropológiu!
2. Čo znamená „tropos“?
3. Čo znamená „logos“?
4. Koľko základných antropologických disciplín poznáme?
5. Prečo je človek nazývaný „tvorcom“?
6. Čo rozumieme pod „animalitou“ a „subjektivitou“?
7. Aké sú charakteristické črty ľudskej činnosti?

Použitá literatúra:
P. Barát a kol., Občianska náuka - náuka o spoločnosti, Enigma, Nitra, 2005, ISBN 80-85471
M. Košč, Základy psychológie, SPN, Bratislava,1994, ISBN 80-08-02409-7