EXPRESIONIZMUS z fran. slova expression – výraz

  • Smer moderného, avantgardného umenia prvej štvrtiny 20. storočia.

  • Prvé diela vystavené pod  názvom „Expressionisme” sa objavili v Paríži už v roku 1901.

  • Prejavil sa nielen v literatúre, ale aj napr. vo výtvarnom umení, dramatickom umení.

  • Termín expresionizmus pochádza od H. Waldena, vydavateľa berlínskeho časopisu Der Sturm, ktorý ním označil všetky moderné umelecké smery. Vo vzťahu k maliarstvu bol výraz expresionizmus prvýkrát použitý v roku 1910 umeleckým historikom Abym Warburgom.

  • Významne sa rozvíjal v Nemecku.

  • Všeobecne známym pojmom sa stal v roku 1911 na výstave berlínskej secesie vo Švédsku, Anglicku a Nemecku. Pôvodne sa vzťahoval len na výtvarné umenie, ale od roku 1911 sa začal tento pojem používať aj pre literatúru a preniesol sa tiež do sochárstva, poézie a hudby.

 

Najväčší rozvoj zažíval expresionizmus počas prvej svetovej vojny a tesne po nej, kedy nastali pre rozvoj tohto hnutia mimoriadne priaznivé podmienky. Nemecko sa ako porazená krajina stretávala s finančnou aj psychickou krízou, ktorú expresionizmus veľmi dobre dokázal zachytiť.  Medzi najznámejších nemeckých expresionistov patrili J. R. Becher, B. Brecht, F. Werfel. V slovenskej literatúre ho nachádzame po prvej svetovej vojne v prózach Ivana Horvátha, Jána Hrušovského, Mila Urbana, Gejzu Vámoša a ďalších. Expresionizmus zasiahol aj slovenskú lyrizovanú prózu 30. a 40. rokov 20. storočia – prózu Františka Švantnera, Dobroslava Chrobáka, Margity Figuli, Jozefa Cígera Hronského a iných. V hudbe sa prejavil v dielach E. Suchoňa, J. Cikkera. Vo výtvarnom umení – podobne ako v literatúre – vytvárajú motívy expresionizmu špecifický národný ráz spolu s folklórnymi, impresionistickými a lyrizujúcimi motívmi (napr. V. Hložník, M. Benka. M. Bazovský).

 

Franz Marc: Veľké modré kone

 

Témy v expresionistických dielach:

  • Témy sú veľmi ťaživé – smrť, hrozba smrti, ohrozenie ľudstva, hrozba zániku ľudstva, bieda, chudoba, vojna.

  • Expresionistické dielo zachytáva predovšetkým citové reakcie autora na rôzne zážitky zo skutočnosti. Vyjadruje nový pocit a nový pohľad na skutočnosť, svet a realitu. Autor sa snažil  zachytiť vlastný pohľad na zobrazovaný fakt, skutočnosť. Hovoríme tomu subjektivizovaná umelecká realita.

  • Diela expresionizmu sú výrazne subjektívne.

  • Expresionizmus vyjadruje pocity tiesne, úzkosti, vyvolané presvedčením, že človek je vo svete bezmocný, stratený. Zobrazuje to, čo sa deje v rozorvanom vnútri postavy.

  • Zároveň vyjadruje akési presvedčenie, že je potrebné zjednotenie sa ľudí a vytvorenie akéhosi nového ľudstva na základe všeobecného zbratania sa.

  • Autori detailne zobrazujú skutočnosť, zveličujú najmä najodpudivejšie scény a zážitky.

  • Pohľad autorov na svet a život je pesimistický, kritický, skeptický.

  • Diela sú výrazne postavené na rozpore medzi snom a skutočnosťou, medzi túžbou a realitou.

  • Dôležitou súčasťou expresionistického diela je aj fantastika a utópia, deformácia skutočnosti.

 

Postavy v expresionistických dielach:

  • Postavy vždy túžia – túžia po harmónii, láske, po lepšom, krajšom živote, po úniku zo spoločnosti.

  • Postavy v dielach sú často výrazne kontrastné – jedna postava je napr. výrazne negatívne, iná výrazne pozitívna).

  • Postavy  sa ocitajú v nekaždodenných situáciách – napr. nezvyčajný osud, nezvyčajná smrť, ťažká smrť,...) a postavy sú často aj netradičné a  zvláštne – robot, nereálna postava, oživená mŕtva postava, zvrátená postava, groteskná postava,...).

  • Dôležitou črtou postáv je silná impulzívnosť – rýchlo sa nahnevajú, hnev je výrazný, konajú veľmi emocionálne.

  • V dielach je mimoriadne dôležitý pohľad na psychiku postáv – dominujú pocity úzkosti, prázdnoty, bolesti, skepsy, bezmocnosti, beznádeje.

 

Pre expresionizmus je charakteristická prehnaná obraznosť – vidieť to napr. na obrazoch. Tváre na portrétoch sú napr. také výrazné, až sú odporné, nepríjemné. Vyvolávajú pocit utrpenia, škaredosti. Expresionizmus našiel významné uplatnenie v divadle, v rámci ktorého došlo k uplatneniu experimentu a kontrastu. Autori sa snažia byť iní v porovnaní s klasickou drámou, odmietali napr. klasické členenie divadelnej hry, väčšina diel bola založená na kontraste absurdity a reálnosti, čo dospelo až k žánru, ktorý nazývame groteska, v medzivojnovom období vznikla dokonca tzv.  absurdná hra.

 

Ukážka z diela Editino očko (G. Vámoš)

„Sňal som jej s očú okuliare a pozrel som si na ňu.

Oj, kde boli jej drahé modré, usmievavé vážne očká? Kde bola tá drahá tvárička? Dívala sa na mňa akási zvláštna, malá, detská tvár, zmenená do nepoznania, s výrazom ľudí, na jednom oku majúcich heľmo, s výrazom, pri ktorom prejde človeka zima hrúzy a poľutovania. A k tej strašnej tváričke jej nezmenená povaha, jej jemnosť a veselé vážna zdvorilosť. Odvrátil som sa, aby nezbadala v mojich očiach slzu. „Jaj, Editka moja, čo zostalo z tvojej drahej tváričky?“ Zbadala čosi, lebo ma pritiahla k sebe a potešovala.

 „Nebuďte smutný, nie to, maličkosť. Všetko bude dobre. A nemyslite, že som bola lenivá za ten čas. Sestre som robila pátričky z prevŕtaných zrniek svätojánskeho chleba. Pozrite, koľko ich mám, a aké sú krásne.“