Okrem veľkého utrpenia miliónov ľudí tridsaťročná vojna ukázala, že stavovská monarchia nedokázala zabezpečiť stabilitu štátu. Hospodársky a spoločenský chaos spôsobil, že čoraz viac silnela túžba po pevnom poriadku v štáte, ktorý by garantoval svojím občanom základné istoty Zdalo sa, že autoritou, ktorá by tieto túžby mohla splniť, je osoba panovníka. Z týchto dôvodov vznikli absolutistické monarchie. Panovník bol jediným predstaviteľom vládnej moci. Nepodliehal zákonom štátu, jeho vôľa mala silu zákona a zodpovedal sa iba Bohu. „Ex deo rex, ex rege lex." - Kráľ pochádza od Boha, zákon pochádza od kráľa. Údajný výrok francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. - Štát som ja - výstižne charakterizuje stav v absolutistickej monarchii. Silné osobnosti prvých ministrov, kardinál Richelieu a Mazarín, pripravili pôdu na stotožnenie štátu a panovníka. Kráľ rozhodoval o území štátu i vypovedaní vojen, ktoré slúžili jeho dynastickým záujmom. Finančné prostriedky získaval nielen z daní, ale najmä prísnou hospodárskou politikou - merkantilizmom. Spočívala v rozvoji manufaktúr, ktorých výrobky sa vyvážali. Osobitný zákon obmedzil dovoz do Francúzska. Peniaze teda ostávali vo Francúzsku a umožňovali kráľovi viesť luxusný život, ktorý sa snažili napodobniť aj iní európski panovníci. Osudy Európy okrem francúzskych Bourbonovcov ovplyvňovali aj Hohen-zollernovci v Prusku a Habsburgovci v Rakúsku. „Vojenský kráľ" Frídrich Viliam I. budoval štát tak, aby slúžil vojenským cieľom. Bol prísne centralizovaný Za vlády jeho syna Frídrícha II. Veľkého sa Prusko stalo skutočnou európskou veľmocou. Frídrich II. sa usiloval pozdvihnúť ekonomiku, reformoval armádu, školstvo, poľnohospodárstvo i právny poriadok. Ako stúpenec osvíetenského absolutizmu zdôrazňoval zásadu, že kráľ je prvým služobníkom štátu. Podobný názor mali aj rakúski Habsburgovci vo svojej mnohonárodnej ríši. Viedenský kráľovský dvor bol budovaný podľa francúzskeho Versailles. Osvietenskí panovníci sa nevzdávali absolútnej moci, preberali však niektoré myšlienky osvietencov a snažili sa zlepšiť život občanov a postavenie roľníctva.Rusko sa stalo absolutistickou monarchiou v plnom zmysle slova za vlády Petra I. z rodu Romanovovcov na prelome 17. a 18. storočia. Jeho vládu poznačili mnohé vojny Porážkou Turkov získal pre Rusko prístup k Azovskému moru a po víťazných vojnách so Švédmi aj kontrolu nad Baltským morom. Nespornou zásluhou Petra I. bolo, že v hospodárskej oblastí budovaním manufaktúr otvoril Rusku „okná do Európy". Podľa vzoru európskych miest vybudoval nové hlavné mesto Sankt Peterburg. Reformy však presadzoval tvrdou rukou, preto v Rusku nenachádzal mnoho pochopenia.V podobnom duchu vládla aj Katarína II. Usilovala sa vládnuť mierne, ale bez spochybnenia nevoľníctva ako základu hospodárskeho systému štátu. Spolu s rakúskym a pruským panovníkom sa podieľala na delení Poľska, ktoré zmizlo na viac ako sto rokov z mapy Európy Poľsko rozdelené medzi Rusko, Rakúsko a Prusko sa stalo tragickým príkladom toho, k čomu vedie slabá moc panovníka a šľachtická anarchia v krajine. Absolutizmus sa však neujal vo všetkých štátoch Európy. Tam, kde sa búrlivo rozvíjal zámorský obchod a výroba v manufaktúrach, podnikateľská vrstva sa domáhala väčšieho podielu na správe štátu a zrovnoprávnenia so šľachtou.