Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Koncom 90. rokov 18. storočia došlo k postupnému úpadku aktivity oboch táborov národno-obrodeneckého hnutia. Približne od druhej polovice druhého desaťročia 19. storočia nastupuje druhá generácia predstaviteľov slovenského národného obrodenia. Jej hlavným prínosom bola koncepcia slovanskej vzájomnosti a nové poňatie myšlienky slovanskej spolupatričnosti. Významný vplyv na formovanie novej generácie obrodencov mali zahranično-politické udalosti, predovšetkým protinapoleonské vojny a úloha, ktorú v porážke Napoleona zohralo Rusko a ruský národ. Práve tento početný a mocný národ sa videl našim obrodencom ako vhodný zástanca malého a  ohrozeného slovanského kmeňa, zároveň ho vnímali v kontexte diela osvietenského filozofa a historika J. G. Herdera, podľa ktorého mali v blízkej budúcnosti prebrať pozíciu vedúceho dejateľa svetových dejín práve Slovania. Idea slovanskej vzájomnosti bola zároveň i ideou národno-obrannou, keďže národno-emancipačné hnutie v tej dobe rezonovalo i v nemeckých štátoch, v ktorých silnelo volanie po zjednotení Nemecka, i u príslušníkov maďarskej elity v Uhorsku, ktorej išlo predovšetkým o dosiahnutie nezávislosti od Habsburskej monarchie ako i o nacionálnu hegemóniu v rámci mnohonárodnostného Uhorska.

 

Na formovanie slovenských obrodencov vplývali i živé kontakty s predstaviteľmi českého národného obrodenia; veľký vplyv na nich mal profesor Josef Jungmann, ktorý okolo seba sústredil kruh mladých českých vedcov, básnikov a novinárov, ako boli A. Marek, F. Palacký, J.E. Purkyně a ďalší. Na prelome 20. a 30. rokov sa ďalším zahraničným impulzom stala revolučná vlna, ktorá vo Francúzsku v júli 1830 ukončila vládu Bourbonovcov, viedla ku skonštituovaniu samostatného Belgicka a zavedeniu demokratickej ústavy vo Švajčiarsku a v Nemecku a Taliansku spôsobila rozmach širokého revolučného národného hnutia. Svoje stopy zanechalo i povstanie v poľskej Kongresovke proti nadvláde Ruska a boj balkánskych národov za slobodu spod nadvlády Osmanskej ríše. Najvýznamnejšími predstaviteľmi evanjelického obrodeneckého tábora boli Pavol Jozef Šafárik (1795-1861) a Ján Kollár (1793-1852).

 

 

P. J. Šafárik

 


 

P. J. Šafárik pochádzal z rodiny evanjelického farára. Študoval na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Od r.1819 pôsobil na pravoslávnom srbskom gymnáziu v Novom Sade ako profesor, v r. 1833 sa presťahoval do Prahy, kde žil až do svojej smrti. Počas štúdií sa zoznámil s Herderovou filozofiou dejín. V r. 1817 vydal článok Promluvení k Slovanům, v ktorom vyzýval príslušníkov slovanských národov, aby začali zbierať a vydávať doklady bohatstva svojej ľudovej národnej kultúry, ukrytej hlavne v ľudových piesňach. Šafárik patril k pevným zástancom literárno-jazykovej jednoty Čechov a Slovákov. S cieľom budovať túto jednotu sa začal venovať historickému a jazykovednému výskumu. Jeho najvýznamnejšími dielami sú: Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis. Výsledky jeho bádania však nepotvrdili jeho teóriu, ale viedli ho k poznaniu, že slovenčina je svojbytným jazykom samostatného slovenského národa. Napriek svojim zisteniam Šafárik, predovšetkým v záujme posilnenia národného hnutia, zotrval na svojej koncepcii, a aby priznal Slovákom prvky národnej svojbytnosti, slovakizoval češtinu.

 

 

Ján Kollár

 


 

Nepochybne vedúcou postavou slovenského národného obrodenia v 20. rokoch 19. storočia sa stal evanjelický farár Ján Kollár, ktorý bol tvorcom prvej ucelenej, široko zdôvodnenej a podrobne rozpracovanej koncepcie slovanskej vzájomnosti. Kollár pochádzal z evanjelickej remeselnícko-roľníckej rodiny. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, po jeho absolvovaní pracoval dva roky ako vychovávateľ meštianskej rodiny v Banskej Bystrici, aby získal prostriedky na univerzitné štúdium. To absolvoval v rokoch 1817-19 v Jene a po návrate do vlasti pôsobil až do svojej smrti r. 1852 najprv ako kaplán, neskôr ako farár na slovenskej evanjelickej fare v Pešti. Práve počas štúdií v Jene si Kollár uvedomil súrnu potrebu pracovať na emancipácii Slovanov i vlastného národa, keď sa v okolí Jeny stretával so slovanskými názvami miest, dedín a riek, ktoré potvrdzovali dávnu existenciu slovanského osídlenia tejto oblasti a boli dôkazom jej zániku v silnom nemeckom prostredí. Preto po návrate do Uhorska citlivo vnímal zosilnenie maďarizačného tlaku, ktoré ho viedlo k napísaniu obranného článku „Niečo o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku“, vydaného vo Švajčiarsku v r. 1821. Kollár na obranu svojho národa využíval okrem novinových článkov i kázne, v ktorých poukazoval na dobré vlastnosti Slovanov a sformuloval v nich svoju vlastnú definíciu národa, ako spoločenstva ľudí spojených putom jedného jazyka, rovnakých mravov i obyčajov. Svoju ideu slovanského národa a slovanskej vzájomnosti rozvinul v Predhovore zbierky Písne svetské lidu slovanského v Uhřích, (1823), ktorá bola výsledkom dlhoročného zbierania ľudových piesní Kollárom, Šafárikom, Palackým a  Benediktim.

 

V Predhovore Kollár rozoberal otázky jednoty a kmeňovej rôznorodosti slovanského národa. Práve „mnohonárečnosť“ považoval za prekážku integrácie Slovanov a rozvoja ich spoločného národného jazyka, literatúry a kultúry. Kollár v slovanskom jazyku rozoznával šesť hlavných dialektov: ruský, poľský, český, srbský, chorvátsky a lužický. Slovenčinu ako podnárečie spolu s nárečím moravským a sliezskym zaradil do kmeňového nárečia českého. Mnohonárečnosť svojho fiktívneho slovanského národa pritom videl ako prekážku v jeho zjednocovaní s cieľom zabrániť nemeckej a maďarskej hegemónii. Preto trval i na zachovaní literárno-jazykovej jednoty Čechov a Slovákov. V r. 1824 vydal Kollár v Pešti svoju monumentálno-epickú báseň Slávy dcera, ktorá sa stala inšpiráciou pre národnobuditeľské aktivity medzi vzdelancami slovanských národov.

 

Kollár i Šafárik si však uvedomovali, že v pestovaní česko-slovenskej vzájomnosti musia zohľadňovať aj slovenské záujmy a potreby a túto dilemu riešili snahou o integrovanie slovenčiny do spisovnej češtiny, aby sa takto stala zrozumiteľnejšou. Slovakizovanie češtiny však narazilo na odpor zástancov bibličtiny, ako boli profesor Juraj Palkovič, či Bohuslav Tablic, ako aj u českých vzdelancov. V r. 1826 vydal Šafárik Dejiny slovanských jazykov a literatúry, v ktorých prezentoval Slovanov, ako jeden národ, rozdelený na dve vetvy – juhovýchodnú a severozápadnú – ktoré sa ďalej delili na kmene. Na rozdiel od Kollára považoval Slovákov za samostatný kmeň. Slovenčinu označil napriek jej blízkosti češtine za samostatný kmeňový jazyka, ktorý vytvárali trie nárečia: západné, stredné a východné. Napriek týmto zisteniam ani Kollár ani Šafárik sa nepriklonili k myšlienke vytvoriť zo slovenčiny samostatný spisovný jazyk, ale pokračovali v slovakizovaní češtiny (Kollárova čítanska z r. 1826). K slovakizovaniu češtiny bol z praktických dôvodov nakoniec prinútený i profesor Palkovič pri vydávaní náučnej a popularizačnej literatúry, slovakizoval i prvý slovenský národopisec Ján Čaplovič, či básnik Gašpar Fejérpataky. Snaha vytvoriť umelú reč zo živých jazykov však bola nereálna a odsúdená na neúspech, no koncepcia slovanskej vzájomnosti vytvorila základňu, na ktorej sa mohli oba tábory obrodeneckého hnutia zjednocovať a spolupracovať.