Ciele rímskej diplomatickej činnosti boli takmer počas celej existencie impéria expanzívne. Rím sa usiloval rozšíriť svoje územie v celom stredozemnom priestore, predovšetkým po obvode stredozemného mora. Keďže Rímska ríša bola v období vrcholnej republiky a ranného cisárstva mocnejšia ako ktorýkoľvek štátny útvar, Rimania pri vyjednávaniach a kladení si cieľov podľa toho postupovali. Rimania uznávali právo iných národov a štátov na ich existenciu a usilovali sa s nimi žiť v spravodlivom mieri, teda v takom, ktorý rešpektoval rímske nároky. Pre rímsku diplomaciu platí ako o takmer všetkých odvetviach činnosti bolo charakteristické prísne dodržiavanie tradícií a zvykov. Zvykovým bolo aj tzv. ius hospitii čiže právo pohostinstva podobné gréckej proxenii. Všeobecne sa zvykovému právu hovorilo mos maiorum čiže ustálený beh vecí.
Pre rímsku diplomaciu je charakteristická akási „sofistikovanosť“ v medzinárodných vzťahoch. Nekládli si za cieľ zničiť nepriateľa, ale povzniesť Rím, teda vytvoriť z nepriateľa spojenca. Z toho potom rezultovali mnohé zvláštnosti Rímskej diplomacie voči ostatným starovekým diplomaciám.

Rímske právo
Jedna z najdôležitejších zložiek rímskej kultúry; vychádza z práva kviritského (ius populi Romani Quiritium), starého to súkromného práva pôvodnej obce, a z práva prétorského (ius praetorium), ktoré sa vyznačovalo menšou formálnosťou a pružne reagovalo na potreby vyvíjajúcej sa spoločnosti. Zásady práva praetorského však časom prenikli aj do pôvodnej sústavy práva kviritského; to sa potom zmenilo na právo civilné, občianske (ius civile).

Podľa odboru pôsobnosti sa rozlišuje: ius civile (pre spory medzi občanmi) a ius gentium (platiace pôvodne pre styk medzi cudzincami na rímskom území, neskôr aj pre spory medzi cudzincami a občanmi); podľa obsahu: ius privatum (súkromné, „chrániace prospech jednotlivcov“) a ius publicum (verejné, „vzťahujúce sa na rímsky štát“); hranice medzi oboma nebola absolútna, boli tu vzájomné súvislosti (právo rímske trestné).

Súkromné rímske právo, zo všetkých najdôležitejšie pre históriu práva vôbec, má pôvod v práve zvykovom a bolo kodifikované v 5. stor. pr. n. l. v zákonoch dvanástich tabúľ (leges XII tabularum); v ďalšom vývoji spoločnosti bolo doplňované a formované najmä ediktami prétorskými. Vrchol dosiahlo v dobe tzv. klasickej jurisprudencie, v prvých dvoch až troch storočiach n. l.

Orgány a inštitúcie rímskej diplomacie

Fetiáli
Najstarším orgánom rímskych medzinárodných vzťahov bolo kolégium fetiálov. Pozostávalo z 20 doživotne volených kňazov. Fetiálovia urovnávali spory kmeňov v rámci Itálie a boli po dlhý čas nevyhnutnou súčasťou každého zahranično-politického podniku. Fetiáli takéto podniky zahajovali aj ukončovali. Rimania ako kňazi mali zvláštny spoločenský status a navonok sa odlišovali zvláštnym vlneným odevom a šatkou na hlave. Zvolený zástupca kolégia odchádzal s berlou a kremeňom (symbol Jupitera Optima Maxima) v sprievode iného fetiála, ktorý niesol trs trávy z Kapitolu na hranice susednej krajiny aby urovnal spor. Fetiálovia na mieste rokovali a po návrate očakávali do 33 dní odpoveď. Ak odpoveď nebola uspokojivá, alebo nedorazila vôbec, kolégium konštatovalo, že Rím má právo vyhlásiť vojnu na základe svojich spravodlivých požiadaviek. Zástupca kolégia vtedy prišiel na nepriateľské hranice a na jej územie hodil kopiju so zakrvaveným obhoreným hrotom.
Fetiáli boli tiež nevyhnutnou súčasťou uzatvárania mierových zmlúv. Po naplnení ceremoniálu fetiál predniesol text zmluvy ako aj kliatbu na jej narušiteľa.

Rekuperátori
Spory pri vzájomných nárokoch medzi Rimanmi príslušníkmi provincií, ktorých neustále pribúdalo, riešil zvláštni sudcovia- rekuperátori. Boli traja až piati a zvyčajne zasahovali v prospech domáceho obyvateľstva, ktoré často trpelo útlakom publikánov (vyberačov daní) alebo miestodržiteľov, ktorí svoj post chápali ako možnosť zbohatnúť. V ríme sa týmto spôsobom formovali základy medzinárodného práva, lebo niektoré jeho prvky obsahovalo právo fetiálne (ius fetiale) aj právo národov (ius gentium).

Senát
Keď poklesol význam fetiálov, čoby vodcov zahraničenej politiky Ríma, moci sa ujal senát (senatus). Senát mal moc vyhlasovať uznesenia (consultum), ktoré sami osebe nemali moc zákonov, ale po schválení ľudovým snemom sa stávalo zákonom. Ľudový snem, však nebol povinný rešpektovať uznesenia senátu, preto existovalo aj tzv. senatus consultum ultimum, pôvodne senatus consultum de re publica defendenda. Takéto uznesenie malo moc nariadenia diktátora a nebolo možné ho vetovať. Preto sa používalo celkom výnimočne a nanajvýš opatrne. Senát sa teda stal vodcom zahraničnej politiky, menoval posolstvá, schvaľoval ich misie a jediné čo mu bolo upreté bolo rozhodovanie o mieri a vojne. Túto právomoc malo ľudové zhromaždenie.

Posolstvá
Členmi posolstiev sa po menovaní senátom stávalo 3-10 ľudí. Členmi sa stávali len mimoriadne vážení a skúsení senátori, takmer bezvýhradne konzulári. Účasti v misii sa nebolo možné vzdať, keďže sa chápalo ako veľká česť. Členovia misie sa delili na legátov a rečníkov (oratores), všetci nosili zlatý prsteň, ktorý im zaručoval imunitu a právo na užívanie čohokoľvek čo pri svojej misii budú potrebovať. Štatút posla bol chránený podľa zvykového aj písaného práva. Sprievod misie tvorilo zvyčajne otrocké služobníctvo, ktoré sa staralo o potreby poslov.

Čo sa týka posolstiev iných krajín v Ríme, Rimania jednoznačne odlišovali poslov priateľských a ostatných krajín.
Priateľské misie vítal správca Rímskej pokladnice (kvestor) a sprevádzal ich na cestách po rímskom území. Priateľské misie boli ubytované v budove neďaleko hostiliovej kúrie. Čelnovia misie sa mohli voľne pohybovať kdekoľvek v Ríme. Domáci im preukazovali veľkú úctu, boli pozývaní do divadiel, na hry, slávnosti a podobne.

Poslovia nepriateľských krajín, nemohli prekročiť pomerium. Boli preto ubytovaní na Marsovom poli vo verejnej vile (villa publica) a očakávali pozvanie na audienciu do susedného chrámu bohyne Bellony. Ak poslovia pozvanie nedostali, museli v určitej lehote opustiť územie krajiny. Ak tak neučinili boli vyhlásení za hostis čiže verejných nepriateľov Ríma, ktorých mohol ktokoľvek bezstrestne zabiť, a ktorým bolo zakázané poskytnúť akúkoľvek pomoc.

Celkom mimoriadny štatút mali cudzie osoby s výkonnou mocou (imperium). Podľa rímskych zákonov, žiadna osoba s imperiom nesmela prekročiť pomerium, lebo by ho okamžite stratila. Preto žiaden kráľ nemohol vstúpiť do Ríma, lebo by v jeho očiach stratil imperium.

Praetor peregrinus (cudzinecký prétor)
Funkcia praetora peregrina bola za čias republiky nezastupiteľná, keďže umožňovala, senátu a konzulom nezaoberať sa každým prípadom, v ktorom figuroval cudzí občan. Prétor cestoval po celej Itálii aj mimo nej a riešil právne prípady, v ktorých jednou zo strán bol nerímsky občan.. V prípade, že takýto spor bolo treba riešiť v Ríme jeho právomoci preberal mestský prétor (praetor urbanus). Ten mal právomoci do piatich míľ za rímskym pomeriom teda až na Marsove pole, kde sa nachádzal chrám bohyne Bellony.

Vnútorná diplomacia
Za cisára Marca Ulpinia Trajána dosiahla rímska ríša najväčšej rozlohy: pripojenie Dňacie k ríši a vybuduval sa Limes Romanus. Každé mesto Rímskej ríše predstavovalo samostatný politický subjekt, ktorý vysielal posolstvá a uzatváral zmluvy s inými mestami. Edikt Flavia Vespasiana obmedzil počet delegácií v Ríme kvôli finančnej n=aročnosti návštev. Cisár Theodor Theodosius I. presunul určité kompetencie na prefecta praetora a vstup do Ríma a Konštantínopolu umožnil iba najdôležitejším delegáciám. Znamenalo to zníženie vnútorného diplomatického pohybu.

Zmluvy a rokovania

Z pôvodnych oficiálnych zmlúv sa zachovalo len, málo keďže sa vyhotovovali na plátne, dreve, ktoré podľahli zubu času a bronzové tabuľky boli ulúpene a pretavené barbarskými dobyvateľmi Ríma.
Za najstaršiu medzinárodnú zmluvu z čias starého Ríma sa považuje zmluva Spuria Cassia s Latinmi z roku 493 p.n.l. Zaväzovali sa k vzájomnej lojalite, deleniu koristi a urovnávaniu súkromnych sporov. Týmto sa z latinskeho nepriateľa stal spojenec.
Hlavným historickým nepriateľom Ríma však bolo Kartágo, s ktorým viedli tri víťazné vojny. Prvá vznikla z nevinného sporu, a keďže kartáginská vláda neuznala dohodu svojich vojvodcov s Rimanmi začala sa dlhotrvajúca vojna o hegemóniu v Stredozemnom mori. Rimania vojnu vyhrali a Kartágo na zaklade mierovej zmluvy muselo prepustiť obsadenú Sicíliu v prospech Ríma a zaplatiť kontribúciu 3200 talentov.
V druhej púnskej vojne sa nadanému Kartáginskému veliteľovi ani pomocou zručnej diplomacie a macedónskeho kráľa Filipa II. nepodarilo poraziť Rím. Rimanom sa podarilo získať na svoju stranu Numídiu a aj vďaka jej jazde porazili v rozhodujucej bitke pri Zane r. 203 p.n.l. demoralizovaných Kartágincov. Kartágo sa muselo vzdať všetkých mimoafrických území, vojnových slonov a zaplatiť 10 000 talentov striebra.
Spomedzi rímsych diplomatov najviac vynikol G.I. Caesar diktátor počas svojho galského ťaženia. Caesar šikovne využil všetky problémy, ktorým Galovia museli v tom čase čeliť. Podarilo sa mu usporiadať celogalskú konferenciu, na ktorej ho Galovia zvolili za svojho vodcu. Odštiepeneckého Vercingetoriga Caesar porazil vďaka svojmu strategickemu talentu a definitívne Galiu získal pre rímske imperium.
V cisárskom období prešli zahranično-politické záležitosti výlučne do rúk cisára a jeho úradníkov, ktorých menoval. Takto sa urovnával aj konflikt Ríma a Pratie o Arménsko. Nakoniec sa Nero s Tiridatom dohodol tak, že Arménskym kráľom bude Tiridates, ale korunovať ho bude doterajší vládca Arménska- Nero. Tým si zabezpečil vplyv v Armensku napriek neprítomnosti rímskych légií.

Prínos rímskej diplomacie

Prínos rímskej diplomacie spočiva v rešpektovani zmlúv, ktoré podpísali. Aj keď svojskými prostriedkami, Rimania vždy dokázali expandovať bez toho, aby boli agresormi. Mimoriadnym prínosom bola zásada nedotknuteľnosti vyslancov a to aj cudzích, ktorú dôsledne dodržiavali. Rimania by sa nikdy nedpustili takého hrubého zločinu, ako bolo napadnutie cudzích hostí a to očakávali aj od ostatnych strán. Do dnešných čias sa dochoval inštitút honorárneho konzula, ktorý v Ríme zastupoval tzv. libera legatio, teda posol bez konkrétnej úlohy. Ďalej vytvorili aj akúsi školu diplomacie, keďže na rokovaniach s cudzincami sa smeli ako pozorovatelia zúčastniť aj privatovia. Významným prínosom bolo čiastočne autonómne postavenie rímskych miest, keďže každé predstavovalo samostatný politický subjekt v rámci federálneho usporiadania Rímskej ríše.