Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Slovanské obyvateľstvo prišlo na územie Česka v období sťahovania národov, zhruba v druhej polovici 6. storočia nášho letopočtu. Prví Slovania na českom území si obvykle zakladali osady v nížinných polohách, v blízkosti vodných tokov. V podstate to boli len zhluky polozemníc, ktorých počet neprekračoval 30-40 obyvateľov. V 7. storočí sa slovanské obyvateľstvo Česka dostalo do područia kočovných Avarov a po vzbure befulcov, detí slovanských žien a avarských bojovníkov, ktorí boli nasadzovaní do prvej línie boja, sa stalo súčasťou ríše, vytvorenej franským kupcom Samom (623-659). O období po Samovej smrti nie sú žiadne písomné pramene, podľa archeologických nálezov sa usudzuje, že nadkmeňové väzby pretrvávali naďalej, samozrejme v menšom rozsahu. Ríša sa teda pravdepodobne rozpadla medzi jednotlivých Samových následníkov. Keď na prelome 8. a  9. storočia Karol Veľký rozvrátil avarskú ríšu, miestne okolité slovanské kniežatá využili túto príležitosť k rozšíreniu svojej moci. V r. 833 Moravania pod vedením kniežaťa Mojmíra ovládli Nitrianske kniežatstvo, a vytvorili tak Veľkomoravskú ríšu, ktorá sa za vlády kráľa Svätopluka I. (870-894) rozkladala ďaleko za hranicami vlastnej Moravy.

 

České kniežatstvo v 10-12. storočí


 

Na Svätoplukovom dvore prijal krst i český knieža Bořivoj I., ktorý uznal moravskú zvrchovanosť nad Čechami. V období Veľkej Moravy nemalo Česko len jediného panovníka, ale na čele menších územných celkom stáli miestni náčelníci - kniežatá Čechov. Z nich postupne najväčšiu moc dosiahol rod Přemyslovcov, ktorí sídlili na Levom Hradci a v Prahe. Prvý historicky dokázaný Přemyslovec Bořivoj I. sa podriadil veľkomoravskému vládcovi, stal sa jeho miestodržiteľom v Česku a nechal sa pokrstiť. Za vlády Bořivojovho syna Spytihněva I. sa rodiaci sa český štát vymanil spod vplyvu Veľkej Moravy, zato sa však dostal pod vplyv Východofranskej ríše. V r. 921 nastúpil na trón Svätý Václav (907-935). Bol to vzdelaný muž, zbožný kresťan, ktorý presadzoval koncepciu začlenenia českého štátu do Východofranskej ríše. Z obavy pred vpádom Sasov platil Henrichovi Vtáčnikovi tribút a na nemecké krajiny orientoval i svoju cirkevnú politiku. S tým nesúhlasil jeho brat Boleslav, ktorý napokon dal Václava s mnohými jeho stúpencami v r. 935 zavraždiť. Boleslav I. (935-972) po svojom nástupe na trón uskutočnil svoj zámer vlády: budovanie mocnej armády, financovanej z daní obyvateľstva, výbojné vojny do oblastí Sliezska a Krakovska, ale i šírenie kresťanstva a razenie prvých mincí – denárov. Nadvlády Východofranskej ríše sa mu však ani po 14 rokoch vojen nepodarilo zbaviť: v r. 955 však spoločne s Otom I. porazili Maďarov pri rieke Lechu a tak zastavili ich vpády do západnej Európy.

 

Svätý Václav, socha z r. 1373


 

Za vlády Boleslava II. (972-999) bolo v Prahe založené biskupstvo, čím sa Čechy vymanili zo závislosti na nemeckom Regensburgu. Biskupstvo v Prahe podliehalo Mohučskému arcibiskupstvu. Jeho druhým biskupom sa stal sv. Vojtech, ktorý podľa jednej tradície pokrstil maďarské knieža Gejzu a jeho syna Vajka, neskoršieho prvého uhorského kráľa. Sv. Vojtech sa aktívne venoval misionárskej činnosti medzi Čechmi, zvlášť ho však znepokojovalo povrchné kresťanstvo vládnuceho rodu, ktoré často kritizoval. Po vyvraždení rodu Slavníkovcov, z ktorého on sám pochádzal, a ktorý mal mocenské spory s Přemyslovcami, odišiel r. 995 na misiu do Pruska, kde zahynul mučeníckou smrťou. Po smrti Boleslava II. prepukli v krajine spory o trón. Neistý vývoj využívali okolité štáty (predovšetkým Rímskonemecká ríša a Poľsko), aby zasahovali do vnútorného vývoja českého kniežatstva. Ku opätovnému rozkvetu krajiny dochádza až za vlády Vratislava II (1032-1092), ktorý sa pridal k cisárovi Henrichovi IV. v jeho sporoch s pápežom, za čo si v r. 1085 vyslúžil titul kráľ – rex (nie dedičný, len doživotný). V českom kniežatstve existoval tzv. seniorát – nástupnícky systém, podľa ktorého sa na trón vždy dostával nie prvorodený syn predchádzajúceho panovníka, ale najstarší člen rodu. V panovníckom rode prepukali neustále spory o trón, ktoré prispievali k oslabeniu centrálnej moci. Tie sa podarilo odstrániť Přemyslovi Otakarovi I. (1197-1230). Tomu napomohol problematický vývoj v okolitých zemiach, hlavne v Nemecku a Poľsku, k upevneniu jeho moci. Od rímskonemeckého cisára Fridricha II., ktorého kandidatúru na trón prozreteľne podporoval, získal r. 1212 Zlatú bulu sicílsku, ktorá vymedzovala vzťah medzi Čechami a ríšou, zaručovala dedičný kráľovský titul a určovala záväzky voči Ríši (išlo o účasť českého kráľa na ríšskom sneme). Přemysl zaviedol nástupnícky systém primogenitúry (nástupu prvorodeného syna panovníka). Za vlády jeho syna Václava I. (1230-1253) k rozvoju vidieka a k zakladaniu nových miest, hlavne trhových, kolonistami, pozvanými z nemeckých oblastí. Dochádza k emancipácii šľachty, ktorá sa dostáva pod nemecký vplyv (dáva si nemecké mená – Rožmbergovci, Valdštejnovci, Švambergovci), používa erby podľa nemeckých vzorov, bojuje o podiel na moci. Ďalší kráľ, Přemysl Otakar II. (1253-1278), bol nazývaný kráľom železným (disponoval značnou vojenskou silou) a zlatým (bohatstvo mu zaručovala ťažba striebra).

 

Přemysl Otakar II.


 

Sobášom s Margerétou Babenberskou získal Horné a Dolné Rakúsko, o ktoré zvádzal boje s uhorským kráľom Belom IV. (v r. 1260 ho porazil a pripojil si ďalšie územia, ktoré mu zaistili prístup k Jadranu). V r. 1255 a 1267 podnikol krížové výpravy proti pohanským Prusom. Na Pobaltí založil mesto Kralovec – dnešný Kaliningrad. Podporoval kolonizáciu, zakladanie miest, nechával stavať hrady a zakladať kláštory. Centralizačnými snahami si proti sebe poštval šľachtu, čo sa mu vrátilo v sporoch s cisárom Rudolfom Habsburským. Přemysl neuznal jeho voľbu za cisára a odmietol mu vzdať hold, čo vyvolalo vojnový konflikt. V ňom, v r. 1278 v bitke na Moravskom poli, opustený zradnou šľachtou, zahynul. Čechy zostali bez kráľa. Za maloletého Václava vládol jeho strýko Oto Brandenburský, štát sa dostal do úpadku, množilo sa drancovanie, lúpeže, zločinnosť, neúroda a v jej dôsledkoch hladomor. Keď sa Václav II. (1278-1305) konečne dostal na trón, pokúsil sa o konsolidáciu krajiny. V r. 1300 vydal ius regale montanorum, ťažobný zákon, ktorým zabezpečil príjem do štátnej pokladne. Dal raziť hodnotné mince – pražské groše. Podporoval vzdelanosť a kultúru, chcel založiť univerzitu. Po vymretí priamej línie rodu Piastovcov v Poľsku získal tamojšiu korunu, pre svojho syna Václava III. v r. 1301 získal korunu po vymretých uhorských Arpádovcoch. Zdalo sa, že nič nezabráni vytvoreniu obrovskej poľsko-česko-uhorskej personálnej únie. No už v r. 1305 kráľ zomiera na tuberkulózu a o rok neskôr jeho syn Václav III., po tom, čo sa vzdal uhorského trónu, zahynie rukou vraha v Olomouci. Přemyslovci tak odchádzajú do dejín spolu s Arpádovcami a Piastovcami. Až v r. 1310 sa objavuje vhodný kandidát na český trón – syn rímskonemeckého cisára Henricha Luxemburského Ján (1310-1346). Pri nástupe na trón nový panovník musel prisľúbiť, že nebude zdaňovať šľachtické statky, úrady kráľovstva neobsadí cudzincami, nebude vyžadovať vojenské povinnosti šľachty mimo štátu a ak vymrie rod po meči, majetok nepripadne panovníkovi, ale nepriamym alebo ženským dedičom. Po desiatich rokoch neustálych sporov so šľachtou kráľ Ján zveril vládu do rúk správcu Henricha z Lipé a sám odchádza z kráľovstva. Po Jánovej smrti r. 1346 (v bitke pri Crécy) sa českým kráľom stáva jeho syn Karol IV. (1346-1378).


 

Karol bol vzdelancom, odchovaným na francúzskom kráľovskom dvore, ktorý koncepciu svojej vlády založil na pevnej panovníckej moci, uskutočňovanej prostredníctvom vzdelaných úradníkov a loajálnej šľachty. Chcel obnoviť český štát a povzniesť hlavné mesto Prahu na sídlo českého i rímskeho panovníka. V r. 1348, založil Nové mesto pražské s centrom na Václavskom námestí. V tom istom roku bola v Prahe založená Univerzita Karlova, ktorá mala všetky štyri fakulty. Roku 1344 začala aj stavba Svätovítskej katedrály; sa stala sídlom biskupa a arcibiskupa. Karol dal postaviť slávny Karlov most, Kráľovský palác a nechal zbudovať tiež cisárske sídlo Karlštejn, ktorý mal chrániť korunovačné klenoty rímskonemeckej ríše. R. 1355 dosiahol svoju korunováciu za rímskonemeckého cisára a v r. 1356 dosiahol prijatie zákonníku, nazývaného Zlatá bula Karolova, ktorý ustanovil natrvalo zásady voľby rímskonemeckého panovníka, zaručoval českému kráľovi prvé miesto medzi kurfirstami a prehlasoval medzi ríšskymi kniežatami územnú nescudziteľnosť a súdnu zvrchovanosť, čím posilnil federatívny charakter ríše. Karolov syn Václav IV. bol slabým panovníkom, dávajúcim prednosť svojim osobným záľubám pred vládnymi záležitosťami. V sporoch s vysokou šľachtou hľadal podporu u nižšej šľachty a meštianstva, no jeho pozícia v českom kráľovstve i celej ríši bola slabá a nedokázal zabrániť častým vzájomným konfliktom medzi rytierskymi spolkami, mestami, svetskými i duchovnými veľmožmi. R. 1400 bol zbavený rímskonemeckého trónu; český mu zostal až do smrti r. 1419. Jeho brat Žigmund, od r. 1387 uhorský kráľ, veľmi rád siahol po uprázdnenom ríšskom tróne. Pápežstvo, oslabené schizmou (od r. 1409 boli súčasne traja pápeži), mu nemohlo stáť v ceste a vyjednávaním i smrťou protivníkov dosiahol ríšsky a po smrti brata i český trón. Na rozhraní 14. a 15. storočia sa české zeme ocitli v hlbokej spoločenskej kríze.

 

Morová epidémia, tzv. čierna smrť, ktorá si vyžiadala v celej Európe milióny životov, priniesla nedostatok pracovných síl. Statky pustli, feudáli, ktorí strácali výnosy pre nedostatok poddaných sa uchyľovali k zvyšovaniu poddanských povinností, životná úroveň klesala, rozmohlo sa zbojníctvo. Zmenila sa aj národnostná situácia v krajine. Epidémiou trpelo hlavne nemecké obyvateľstvo, ktoré žilo prevažne v mestách. Hlavnú vinu za rozvrat a úpadok prisudzovali učenci aj verejná mienka cirkvi, ktorá opustila svoje pôvodné učenie, prestala sa starať o spásu duší veriacich a dávala prednosť hmotným záujmom. Českých učencov hlboko zasiahlo učenie Johna Wycliffa, anglického teológa, ktorý hlásal, že cirkev nesmie mať pozemské statky, jediným prameňom viery je Biblia, usporiadanie cirkvi na čele s pápežom je scestné a krížové výpravy sú len obyčajným vraždením a lúpením. Wycliffove učenie prijal za svoje aj majster Ján Hus, rektor pražskej univerzity. Hus bol znepokojený pápežskou schizmou, keď intrigujúce strany zvolili dvoch, neskôr dokonca troch pápežov, ktorí sa vzájomne dávali do kliatby. Vo svojich kázňach v Betlehemskej kaplnke v Prahe hlásal Wycliffove myšlienky a čoskoro si získal podporu širokých vrstiev obyvateľstva, aj z radov šľachty. Z hľadiska katolíckej cirkvi však bolo Husom vedené hnutie podozrivé z kacírstva a proti Husovi bol zahájený inkvizičný proces. V roku 1412 bol Hus prehlásený českou inkvizíciou za kacíra a bola naňho uvalená kliatba. Hus, ktorý chcel obhájiť svoje názory odišiel v roku 1414 na cirkevný koncil v Kostnici, ktorý mal ukončiť neúnosný stav rozkolu cirkvi a cirkev zreformovať a odstrániť všetky chybné učenia. Hus obdržal od kráľa Žigmunda na cestu ochranný glejt, aby ho nemohli ako kacíra zadržať. Ten ho však nemohol ochrániť pred rozhodnutím koncilu, ktorý Husa vyhlásil za kacíra a dňa 6.7.1415 po tom, čo odmietol odvolať svoje názory, bol Ján Hus upálený.

 

Upálenie Jána Husa malo však opačný účinok ako účastníci koncilu predpokladali: Namiesto toho, aby kacírske učenie zaniklo, začalo sa v českých zemiach rýchlo šíriť a Hus bol uctievaný ako mučeník. Symbolom hnutia sa stal kalich, ktorý symbolizoval prijímanie pod obojím (prijímanie nielen hostie, ale aj vína pri sv. prijímaní). Vlna odporu v Čechách prerástla do otvoreného boja nielen o obnovu cirkvi, ale aj o zmenu spoločenského poriadku a vytvorenie spravodlivejšej spoločnosti.

 

Majster Ján Hus