Boris Nikolajevič Polevoj – Príbeh ozajstného človeka

Boris Nikolajevič Polevoj -  ruský spisovateľ, predstaviteľ ruskej literatúry 20. storočia

Základné životopisné údaje:

  • Narodil sa v roku 1908  v Moskve a v Moskve aj zomrel v roku 1981.
  • Pochádzal z rodiny právnika.
  • Vyštudoval priemyselnú školu a po jej skončení pracoval ako technológ v textilnom závode.
  • Už pred vojnou pôsobil ako novinár, neskôr sa stal novinárom z povolania.
  • Bol členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
  • Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako vojenský reportér denníka Pravda.
  • Po skončení vojny veľa cestoval, angažoval sa v mierovom hnutí a neskôr sa stal šéfredaktorom časopisu Mladosť.
  • Stal sa aj významným kultúrno-politickým činiteľom – bol poslancom Najvyššieho sovietu, členom predsedníctva  Zväzu spisovateľov Sovietskeho zväzu.

Zdroj obrázka: www.vety.cz (citované12.7.2016)

Tvorba:

Pamäti všiváka – román

Vyhňa – román

Norimberský denník – memoáre

Siluety  - memoáre

 

Príbeh ozajstného človeka – vojnový román.

 Autor v ňom spracoval príbeh priameho účastníka druhej svetovej vojny. Dielo bolo inšpirované príbehom Alexeja Petroviča Maresieva (1916 – 2001), ktorý v diele vystupuje pod zmeneným menom Meresjev. Román má štyri časti a doslov, v ktorom autor opisuje stretnutie s Maresievom, ktoré ho donútilo jeho životný príbeh spracovať. Príbeh je doplnený opismi ruskej prírody, nemocnice, leteckých útokov a vzdušných súbojov. Veľmi dôležitú úlohu v diele majú vnútorné monológy hlavnej postavy,  v ktorých môžeme sledovať jej pocity, myšlienky, vnútorný boj.

Osobnostné vlastnosti postavy Meresieva zodpovedali vlastnostiam ideálnej postavy socialistického realizmu: postava sa nesmela nikdy vzdávať, musela hrdinsky bojovať za vlasť, proti nepriateľovi, ctiť si komunistickú stranu, jej členov, nasledovať príklad vzorných komunistov.

Životný príbeh Alexeja Petroviča Maresieva – východiskový príbeh diela Príbeh ozajstného človeka:

  • Bol priamym účastníkom druhej svetovej vojny.
  • Počas bojov bol v marci 1942 neďaleko mesta Staraja Rusa v Demianskom kotli zostrelený.
  • Po páde stroja sa ocitol na zemi s rozdrvenými chodidlami v nepriateľskom tyle, napriek tomu sa pokúsil vrátiť sa sám na územie kontrolované sovietskou armádou.
  • Cesta späť mu trvala celých 18 dní.
  • Jeho zranenie nôh sa po týždňovom pobyte v dedine Plav-Kilovskyj bez odbornej lekárskej pomoci natoľko zhoršilo, že mu v nemocnici museli pre gangrénu amputovať obe nohy pod kolenami.
  • Napriek ťažkému hendikepu sa Maresiev nevzdal a urobil všetko pre to, aby sa mohol aj po zranení vrátiť k stíhačom a ďalej brániť svoju vlasť. 
  • Inšpirovaný osudom ruského letca Prokofieva z prvej svetovej vojny, ktorý sa vrátil k lietaniu po strate chodidla, sa po tvrdom ročnom úsilí naučil ovládať svoje protézy tak dobre, že bol uznaný za spôsobilého vojenskej služby a mohol sa vo februári 1943 vrátiť k letectvu.
  • V júni 1943 bol pridelený 63. gardovému leteckému stíhaciemu pluku. 
  • Počas jednej z bitiek zostrelil dve nemecké lietadlá a zachránil život niekoľkým spolubojovníkom. 
  • Po tomto čine sa jeho sláva rozniesla po celej 15. vzdušnej armáde a k jednotke začali prichádzať novinári, medzi nimi aj Boris Polevoj, ktorý spísal pilotov nevšedný príbeh pre Pravdu. 
  • Na podnet samotného Stalina, ktorý sa zrejme obával, že by článok mohol vyvolať dohady o zúfalom stave Červenej armády, v ktorej už musia bojovať aj invalidi, však nebola črta v roku 1943 uverejnená.
  • Za zostrel nepriateľských lietadiel a záchranu životov dvoch sovietskych stíhačov mu bola 24. augusta 1943 výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR udelená Zlatá hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu, teda najvyššie možné vyznamenanie. 
  • Celkovo absolvoval 86 vzdušných bojov, pri ktorých zostrelil 11 bojových lietadiel. 

 

Krátke úryvky:

Ľoša, pozri, píšu tu o tebe.

Stepan Ivanovič už niesol Meresievovi dáky časopis. V ňom bol označený ceruzkou malý článok. Alexej rýchle prebehol očami riadky, ale svoje meno tam nenašiel. Bol to článok o ruských letcoch ešte z prvej svetovej vojny. Zo stránky časopisu hľadela na Alexeja neznáma tvár mladého dôstojníka s malými zahnutými fúzmi a s bielou kokardou na pilotke, posunutej až na ucho.

– Čítaj, čítaj, je to pre teba, – nástojil komisár.

Meresiev čítal. V článku hovorilo sa o ruskom vojenskom letcovi, poručíkovi Valerianovi  Arkadievičovi Karpovičovi. Poručíka Karpoviča poranila nad nepriateľskými pozíciami do nohy nemecká výbušná guľka dum-dum. So zmrzačenou nohou prešmykol sa na svojom „farmane“ cez frontovú líniu a pristál na ruskom letisku. Amputovali mu chodidlo, ale dôstojník nechcel odísť z armády. Vynašiel si protézu zvláštnej konštrukcie. Dlho a úporne cvičil, trénoval a vďaka tomu sa koncom vojny vrátil do armády. Slúžil ako inšpektor v škole vojenských pilotov, a ako sa hovorilo v článku, „zavše sa odvážil vzniesť do vzduchu na svojom lietadle“. Vyznamenali ho dôstojníckym radom sv. Juraja a slúžil úspešne v ruskom vojenskom letectve, kým nezahynul pri leteckom nešťastí.

Meresiev prečítal tento článok raz, druhý raz, tretí raz. Zo snímky usmieval sa na neho trochu strojene, ale vcelku smelo mladý dengľavý poručík s unavenou, no energickou tvárou. Celá izba sledovala bez slova Alexeja. Zahriebol si rukou do vlasov, prečesal sa, neodtrhol oči od článočka, nahmatal rukou na nočnom stolíku ceruzku a pozorne, presne si ňou zarámoval zaujímavý článok.

– Prečítal si to? – spýtal sa chytráckykomisár. Alexej mlčal a stále ešte behal očami po riadkoch.

– Nuž čo na to povieš?

– Ale jemu chýbalo iba jedno chodidlo.

– Ty si však sovietsky človek.

...............................................

– Ale veď ty si sovietsky človek! – nástojil komisár.

– Sovietsky človek, – opakoval mechanicky Alexej a stále neodtŕhal oči od článku. Potom sa mu bledá tvár rozžiarila dakým vnútorným rumencom a objal všetkých 

udiveným, radostným pohľadom. Na noc strčil si Alexej časopis pod podušku a spomínal si, že v detstve, keď liezol na noc na pec, kde spal s bratmi, kládol si takto pod hlavník mrzkého krivouchého medveďa, ktorého mu ušila mať zo starej plyšovej bundičky. A rozosmial sa tej spomienke, rozosmial sa na celú izbu.

V noci nezažmúril oči. Izba usnula ťažkým spánkom. Gvozdev vŕzgal pružinami a vrtel sa na posteli. Stepan Ivanovič chrápal, akoby sa mu trhali vnútornosti. Komisár sa obracal, len občas stonal cez zuby. Ale Alexej nepočul nič. Podchvíľou vyťahoval spod podušky časopis a pri svetle nočnej lampy hľadel na usmievajúcu sa poručíkovu tvár.

 „Bolo ti ťažko, a jednako si to dokázal,“ myslel si. „Mne je desať ráz ťažšie, ale uvidíš, ja to tiež dokážem.“




Zopakujte si:
1. Uveďte dôležité údaje zo života Alexeja Petroviča Maresieva.
2. Uveďte charakteristiku ideálnej postavy socialistického realizmu.
3. Uveďte znaky vojnového románu.


Použitá literatúra:
POLAKOVIČOVÁ, A. a kol.: Literatúra pre stredné školy IV. 1. vyd. 2013. Orbis Pictus. Bratislava. ISBN 978-80-8120-247-6
Alexej Petrovič Maresiev. https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexej_Petrovi%C4%8D_Maresiev (citované 5. 7.2016)


Zdroje obrazkov:
vety.sk