V roku 1918 bola po dlhom boji našich národovcov a politikov utvorená Československá republika. Boj za jej vytvorenie bol sprevádzaný mnohými problémami a požiadavkami, z ktorých nie všetky boli splnené. Medzi najvýznamnejšie požiadavky zo strany slovenských národovcov a politikov patrila požiadavka autonómie Slovenska. Výrazne bola uvedená požiadavky napísaná v Clevelandskej dohode, ktorá vznikla v USA ešte v roku 1915:

Požiadavky Clevelandskej dohody:

1.     Samostatnosť českých zemí a  Slovenska

2.     Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a  politickou, so štátnym jazykom slovenským.

3.     Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.

4.     Formy vlády: personálna únia s  demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.

5.     Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok.

České národné združenie podržuje si právo prípadnej zmeny a to samé právo má aj Slovenská liga.

Cleveland, Ohio, dňa 22. októbra 1915

Zástupcovia amerických Slovákov a Čechov podpísali v októbri 1915 Clevelandskú dohodu, ktorá hovorila o spojení českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku dvoch štátov  s úplnou autonómiou Slovenska.

O autonómii následne hovorila ja ďalšia dohoda, ktorá vznikla v rámci zahraničného odboja - Pittsburská dohoda. Bola prijatá  31. mája 1918.

VZNIK SLOVENSKÉHO AUTONOMISTICKÉHO HNUTIA:

Slovenské autonomistické hnutie vzniklo po vzniku ČSR a vyrástlo z politických základov  Slovenskej ľudovej strany (SĽS, od 1925 HSĽS) a SNS. Prvé významné známky autonomizmu badať na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom svätom Martine, ktoré sa konalo 31. augusta 1918. Na uvedenom stretnutí Emil Stodola podal jeden z návrhov, kde by autonómia mohla byť jednou z ciest ako riešiť administratívny problém. Okolo návrhu sa rozpútala diskusia, ale nebolo prijaté  definitívne rozhodnutie.

FERDIŠ JURIGA

19. októbra 1918 vystúpil Ferdiš Juriga na sneme v mene SNR (1918) a predniesol prejav o sebaurčení Slovákov a všetkých národoch Uhorska – vzťah Slovenska a Uhorska na základe federácie.

ANDREJ HLINKA

novembri 1918 vytvoril Andrej Hlinka Radu duchovných v Ružomberku – vydávala periodikum Slovák a navrhla 27 slovenských katolíckych kandidátov do prvého čs. parlamentu (revolučný parlament). Neskôr došlo ku konfliktu medzi A. Hlinkom a V. Šrobárom ako reprezentantom jednotného česko-slovenského národa. A. Hlinka znovu založil Slovenskú ľudovú stranu, s ktorou sa zlúčila aj Rada duchovných. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu strany bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. V roku 1919 spolupracoval A. Hlinka s českou katolíckou stranou vedenou msgr. Dr. Šrámkom. V septembri 1919 podnikol A. Hlinka a Jehlička tajnú cestu do Paríža, kde orodovali za autonómiu. Cesta sa skončila neúspešne. Po návrate na Slovensko bol A. Hlinka  zaistený a sedem mesiacov internovaný v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca.

VOJTECH TUKA

Ďalším predstaviteľom autonomistického hnutia bol Vojtech Tuka. V jeho predstavách existovalo Kristovo Slovensko. V auguste 1922 sa na jeho podnet Slovenská ľudová strana uzniesla na memorande, kde sa domáha doplnenia Saint-germainskej mierovej zmluvy o samourčovacie právo Slovákov. V. Tuka sa stal redaktorom periodika „Slovák“ a spoluzakladateľom  polovojenskej straníckej organizácie „Slovenská rodobrana“. Objavujú sa mladí radikáli – bratia Ďurčanskí, ktorí vydávajú revue „Nástup“ (podľa toho „nástupisti“). V roku 1927  HSĽS vstúpila do vlády (Tiso, Gažík, Labaj) a začala presadzovať potrebu   riešenia slovenských otázok. 1927 pražský snem schválil zákon o politickej správe ČSR, ktorým bola zriadená osobitná správna jednotka Slovenská krajina. F. Juriga v parlamente vyhlásil, že verí že Slovensko bude mať svoj zákonodarný snem a svojho prezidenta.

SPOJENIE HSĽS A SNS

Obidve strany (HSĽS a SNS) presadzovali autonómiu  ústavnými prostriedkami. Trikrát podali v parlamente návrh na vnútorné prebudovanie štátu. Išlo o zasadnutie, ktoré sa konalo 25. januára 1922, potom 8. mája 1930 a 19. augusta 1938. Autonomistické hnutie žiadalo uznať Slovákov za osobitný národ so zákonodarnou a výkonnou mocou. Netrvalo na okamžitom pretvorení štátu, ale na základe prijatia nového zákona v parlamente by sa postupne budovali autonómne orgány, a to podľa toho, ako by dorastala slovenská inteligencia. Autonomisti dokazovali, že vyriešenie vzťahov medzi dvoma časťami štátu neoslabí, ale naopak, posilní Československú republiku zvnútra i navonok. Ustavičným odsúvaním úpravy národnostných vzťahov pražská politika premeškala vhodný čas na jej riešenie. V roku 1928 vyšiel v Slovákovi článok V. Tuku „V desiatom roku martinskej deklarácie“, kde požadoval začlenenie Pittsburskej dohody do ústavy (vacuum iuris). Činnosť zástancov autonomistického hnutia narážala na odpor českej vládnej politiky a na zástancov myšlienky jednotného československého národa.

AUTONOMISTICKÝ BLOK