-Red-

 

 

Antarktída je najstudenším, najhornatejším a najveternejším miestom na zemeguli. Antarktída nebude patriť nikomu, lebo sa 1. decembra 1959 sa na tom vo Washingtone dohodlo 12 krajín, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy výskumné stanice. Zmluvu dodnes podpísalo viac ako 60 krajín, čo je jeden z najlepších príkladov medzinárodnej spolupráce. Antarktída sa stala územím pod spoločnou správou medzinárodného spoločenstva.

Hoci zmluva zakazuje teritoriálne nároky, Argentína, Austrália, Francúzsko, Nový Zéland, Nórsko a Británia si dodnes robia nároky na časti studeného kontinentu. Zmluvu o Antarktíde postupne doplnilo asi 170 ďalších dokumentov na ochranu antarktickej fauny a flóry, hlavne tuleňov a veľrýb.

OSN predložila pred časom ambiciózny plán, podľa ktorého by sa Antarktída mohla stať svetovým parkom. Prví turisti prileteli z Nového Zélandu na kontinent až v roku 1977. Každoročne v lete, ktoré trvá krátko a teploty sa počas neho pohybujú okolo 0°C, navštívi kontinent 15-tisíc turistov.

Prílev turistov je prísne regulovaný. Každý, kto vstúpi na antarktickú pôdu, musí pred vstupom podpísať tvrdé podmienky na ochranu prírody a dodržiavať ich. Napríklad tučniaky a iné živočíšne druhy majú prednosť. Ak ide okolo vás tučniak, musíte sa zastaviť a nevyrušiť ho - tak káže antarktický zákon.

 

Členenie

Antarktída je kruhový svetadiel s výnimkou Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý vybieha smerom k Južnej Amerike. Južný pól je v prostriedku svetadiela, ktorého celková rozloha je 13 975 000 km2 (14 108 000 km2 vrátane pobrežného ľadu). Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro 1000 km od Južnej Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od Južnej Ameriky delí Antarktídu Drakov prieliv.

Je obklopená studenými búrlivými vodami Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Najvyššia činná sopka je Mt. Erebus 3795 m, najväčšie jazero- Figumoe (Algae), najväčší ostrov - Ostrov Alexandra I. 43 200 km2.

Delí sa na Východnú a Západnú Antarktídu. Východná, alebo Veľká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom oceáne a Západná, čiže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým polostrovom vybiehajúcim spolu s reťazou ostrovov smerom k Južnej Amerike. Súostrovia pri Antarktíde majú polárny ráz a sú neobývané.

 

Ľadovce

Celý svetadiel, okrem malej časti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý súvislým ľadovým krytom s početnými nebezpečnými trhlinami. Priemerná hrúbka ľadu je 2500 m, ale maximum je až 4500 m. Tento ľad pokrýva až 95% povrchu svetadielu. Kontinent je najväčšou zásobárňou pitnej vody na svete. Keby sa však všetok ľad roztopil, voda morí a oceánov by zaliala 10% terajšej súše, hladina svetového oceánu by stúpla o 64 m. Také Holandsko by zmizlo pod vodnou hladinou. Ľadovec sa vlastnou hmotnosťou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru. V mori sa z výbežkov ľadovca odlamujú ľadové kryhy v podobe obrovských ľadových tabúľ dlhých až 200 km, ktoré potom morské prúdy a vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky, Afriky a Nového Zélandu.

Ľadový pancier na západe Antarktídy sa topí už tisícročia, a nie až v dôsledku globálneho otepľovania, ktoré sa všeobecne dáva do súvislosti so skleníkovým efektom. V magazíne Science to konštatuje tím amerických vedcov: v dôsledku topenia ľadu v Antarktíde stúpnu hladiny morí a oceánov na celej zemeguli asi o 5-7 m, čím dôjde k zaplaveniu malých ostrovov a pobrežných oblastí. Podľa iných výpočtov sa hladina svetového oceánu v najbližších 100 rokoch zvýši o pol metra a ohrozí existenciu mnohých tropických a subtropických ostrovov.

Taká masívna vrstva ľadu s priemernou hrúbkou 3 km, aká dnes pokrýva Antarktídu, sa vytvorí za milióny rokov. V suchých údoliach však padá veľmi málo snehu: množstvo približne zodpovedá asi 25 mm dažďových zrážok. Keď sneh predsa napadá, odfúknu ho suché vetry alebo sa roztopí na okolitých skalách, ktoré sú zohriate od slnka.

 

Povrch

Južný pól sa nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765 m. n. m. Najvyšším vrcholom kontinentu je Vinson Massif (5140 m. n. m.) v Západnej Antarktíde, na ktorý ľudia prvý raz vstúpili v roku 1966. Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a Mt. Markham.

Antarktída sa rozkladá okolo južného pólu a s plochou 13,2 mil. km2 je tretím najmenším kontinentom na Zemi. Do pevniny sa hlboko zakusujú Weddelove a Rossove more. Takmer 99% územia kontinentu je pokryté pevninským ľadovcom s objemom cca 25 mil. km3 vody, čo je, pre predstavu, temer 80 % svetových zásob sladkej vody. Nachádza sa tu i činná sopka Mt. Erebus. I na Antarktídu s jej drsným chladným podnebím sa usporadúvajú turistické expedície.

Antarktída je najvyšším svetadielom, priemerná nadmorská výška dosahuje 2000 m. Z pohorí Antarktídy sa plazia najdlhšie ľadovce na Zemi (Lambertov ľadovec 434 km, Rennickov ľadovec 257 km, Beardmoreov ľadovec 161 km).

Niektoré časti pobrežia sú súvislým pásmom útesov. Inde sú zátoky a mysy. Hrúbka ľadu kolíše medzi 185 a 760 m. Ľad ako voľne priviazaná plť je vytláčaný smerom do mora rýchlosťou 1,5 až 3 m denne čiastočne pôsobením ľadovcov posúvajúcich sa zo zeme. Kusy z neho sa odlamujú a plávajú preč ako ľadové kryhy.

 

Suché údolia

Údolia bez snehu a ľadu nie sú ničím výnimočným – pokiaľ nejde o polárnu oblasť. Hoci ľad pokrýva takmer celú Antarktídu, na pevnine kontinentu, na východ od Rossovho pobrežného ľadu a pri McMurdovom prielive, sa nachádzajú tri suché údolia. Nazývajú sa Taylorovo, Wrightovo a Victoria. Tieto suché údolia majú strmé steny, panvy v tvare U vytvarované ľadovcami, ktoré sa už dávno roztopili. Sú obrovské, hnedej alebo čiernej farby a niet v nich nijakých rastlín, preto ich opisujú ako „holé kamenisté korytá“.

V každom z týchto údolí je slané jazero. Najväčšie je jazero Vanda, hlboké vyše 60 m a navrchu má ľadovú vrstvu hrubšiu ako 4 m. Teplota vody na dne jazera je 25°C, pretože ľad na povrchu bráni úniku tepla.

V studenom suchom vzduchu údolí sa materiál rastlinného a živočíšneho pôvodu uchová veľmi dlhý čas, rovnako ako sa udrží mäso v mrazničke. Suché údolia sú posiate mŕtvolami tuleňov, ktoré pravdepodobne zahynuli pred stovkami, ba tisíckami rokov.

 

Podnebie

Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo južného pólu je polárne podnebie. Antarktída môže byť klasifikovaná ako púšť, lebo tu spadne ročne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo už asi 1 000 000 rokov. Na Antarktíde zúria časté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré polárnikom sťažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží kráľovnej Astrídy, kde je ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali na ruskej stanici Vostok, čo po slovensky znamená východ. 29. 8. 1960 to bolo –88,3°C, v júli 1983 to bolo -89,2°C, alebo –91,5.

Dokonca ani v najteplejšom lete nevystupujú teploty nad bod mrazu. Chladné vetry dujú z centrálnej plošiny smerom k pobrežiu a spôsobujú silné snehové búrky. Silné vetry a nízke teploty sú nebezpečné pre človeka, ktorý ostane vonku nechránený. Sú tam nepriaznivé podmienky pre život, preto tam žijú ľudia iba vo výskumných základniach.

 

Príroda

Na Antarktíde žijú živočíchy, ktoré v Arktíde nenájdeme. Najznámejším takýmto živočíchom je asi tučniak. V skutočnosti na Antarktíde existuje len málo živočíchov, ktoré by sa živili na súši. Z morských vtákov sú to len hnedé čajkovité vtáky – chaluhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájsť čokoľvek, čo im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Ďalšie dva druhy sú tučniak cisársky a fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tučniaky. Chaluhy a fulmary sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len drobný hmyz a roztoče, ale pri okrajoch je život pestrejší.

V oceáne žije mnoho malých morských živočíchov známych pod názvom krill, ktorý slúži ako zdroj potravy pre väčšie tvory – sú to malé kôrovce podobné ráčikom s dĺžkou do 5 cm, ktoré sa živia planktónom a inými menšími kôrovcami a vyskytujú sa v takých obrovských množstvách, že niekedy sfarbia moria okolo Antarktídy na ružovo. Je tu mnoho veľrýb, tuleňov a uškatcov. Tuleň leopardí meria 3,6 m, váži 450 kg a má ostré zuby v silných čeľustiach. Kosatka dravá je najväčší druh delfínov. Samci merajú do 9 m a samice do 6 m. Dokážu plávať rýchlosťou 60 km/hod. Majú čierny chrbát s vysokou chrbticovou plutvou a biele brucho.

Dôsledkom dlhodobého lovu veľrýb a tuleňov hrozilo ich vyhubenie, preto bola prijatá medzinárodná dohoda o zákaze ich lovu. Podľa turistickej príručky Lonely Planet bolo od čias nórskeho vynálezu strieľajúcej harpúny v roku 1904 až do roku 1966 v južných moriach zabitých 175 250 veľrybích kusov. Aj dnes japonské rybárske člny ulovia každoročne vo svetových vodách tristo veľrýb.

 

Nerastné bohatstvo

Geologické prieskumy na 2% územia Antarktídy bez ľadovej pokrývky objavili bohaté zásoby uhlia, ropy, ložiská rúd, farebných kovov, uránu a iných minerálov. Ťažbu nerastných surovín znemožňujú mimoriadne extrémne podmienky. Priemerné ročné teploty sa pohybujú okolo –50°C. Ťažba ropy a plynu sa ukázala pre vysoké náklady ako neekonomická.

Signatári washingtonskej zmluvy prijali v Madride v roku 1991 uznesenie zakazujúce v nasledujúcich päťdesiatich rokoch akúkoľvek ťažbu nerastných surovín na kontinente. Krehký ekosystém Antarktídy totiž ohrozovali aj vyhlásenia krajín tretieho sveta v 80-tych rokoch. Podľa nich by sa kontinent mal stať spoločným vlastníctvom ľudstva a zisky z nerastného bohatstva by mali pripadnúť hlavne chudobných krajinám.

 

Obyvateľstvo

Antarktída je jediný kontinent, ktorý nemá stále obyvateľstvo. Zdržiavajú sa tu len vedci, ktorí študujú tunajšie prostredie. Územie Antarktídy prechodne obývajú pracovníci cca 46 vedeckých staníc, roztrúsených po celom území, ktoré tu začali zariaďovať po roku 1947. Sú to napríklad: Výskumná stanica McMurdo a Amundsen-Scott patriaca USA, Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca Francúzsku, austrálska Základňa Casey a stanica Mawson, ruská Výskumná stanica Molodežnaja, britská stanica Halley a iné. V Antarktíde žije v zime iba 1200 ľudí. Ďalších asi 2500 sa k nim pridáva počas leta. Všetci sa zaoberajú vedeckým výskumom.

Každá vedecká stanica je špeciálne izolovaná pred chladom a niektoré sú zahĺbene pod povrchom ľadovca, aby si lepšie zachovali teplo. Na kúrenie a výrobu elektriny sa používa motorová nafta. Na základniach uschovávajú dostatočné množstvo paliva, potravín a ostatných zásob, aby ľudia vydržali aspoň rok v prípade, že by nepriazeň počasia bránila prísunu nových zásob.

 

 

Zdroj:

http://www.youtube.com/watch?v=DEVlK863wNs

Nová maturita Geografia SK, Monika Reiterová, vydavateľstvo Príroda,

Geografia1/1, 1/2, 2/1, 2/2, 4;

Kuhnová, H., Bičík, I., Janský, B., Řezníčková, D.: Seminár zo zemepisu, BA SPN 1990;