Začiatok II. krížovej výpravy poznačila rivalita medzi svetským a cirkevným vládcom, Ľudovítom VII. a pápežom Eugenom III. Myšlienka na vojenskú výpravu skrsla v hlave francúzskeho kráľa, ktorý ju prezentoval Bernardovi z Clairvaux. Tejto duchovnej autorite sa myšlienka páčila, ale nepáčilo sa mu, že by svätú vojnu viedol svetský vládca. Podsunul ju pápežovi, ten sa s ňou rovnako stotožnil a v marci roku 1145 sa pri kostole vo Vézalay konala kázeň, ktorej súčasťou bola výzva k ďalšej križiackej výprave. Mimochodom kostol vo Vézalay je zaujímavý tým, že v ňom mali byť uložené telesné pozostatky Márie Magdalény. V máji roku 1147 sa križiacky armádny kolos vydáva pevninskou cestou na pochod. Zlým rozhodnutím kráľa Ľudovíta bol jeho súhlas s manželkiným sprievodom. Eleonóra Akvitánska, si v Antiochii totiž „padla do oka“ s tamojším vládcom Raimondom de Poitiers, druhým veliteľom tejto výpravy. Ich potešenie z intímnej blízkosti duší a tiel poriadne iritovalo Ľudovíta a keď jeho žiarlivosť prekročila únosnú mieru, Eleonóra mu s istotou manželky bohatšej ako je jej muž, oznámila, že požiada o zrušenie manželstva. Ľudovít sa po prvý krát prejavil ako rozhodný muž. Manželku odviedol násilím preč a pokračoval vo vojnovej výprave. S neveľkým úspechom, pretože keď sa manžel a milenec jednej ženy, stretli pri hradbách Damašku, domáci ich neporaziteľnú armádu porazili za pomoci ľahkej jazdy. Všeobecne je známe, že porážke predchádzali ešte spory Ľudovíta VII. a Raimonda de Poitiers o tom, kto bude v meste vládnuť keď ho dobijú. Nedobili, opäť sa potvrdilo, kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.